Televízny vysielač, hotel a reštaurácia Ještěd síce lietať nevie (aj keď Rusi si to v roku 1968 vraj mysleli a chceli stavbu zlikvidovať), ale keď doň vstúpite, ocitnete sa v úplne inom vesmíre.

Olympijské hry v Berlíne v roku 1936 boli ukážkovým príkladom toho, ako sa dá vrcholné športové podujatie zneužiť na propagáciu totality a nenávistnej ideológie. Zďaleka nešlo „len“ o hajlovanie či všadeprítomné symboly režimu – od megalomanských stavieb cez uniformy, vlajkoslávy až po hákové kríže.

Vládna koalícia, ktorá vyhlásila vojnu politickým a zo zahraničia financovaným mimovládkam, vyhadzuje z poradných orgánov vlády predstaviteľov nezávislých občianskych organizácií a na uvoľnené miesta dosadzuje – čuduj sa svete – práve predstaviteľov politických a zo zahraničia financovaných mimovládok.

V týchto dňoch si pripomíname výročie Nežnej revolúcie. Na námestiach sme si vybojovali slobodu, časti ktorej sa dnes dobrovoľne vzdávame, pretože koketujeme s neslobodnými režimami. Za 35 rokov sme mnohé boje vyhrali a mnohé aj prehrali.

Pavel Traubner sa narodil 2. mája 1941 a prežil podľa vlastných slov nie celkom príjemné detstvo, pretože mal židovských rodičov, ktorí sa hlásili k židovstvu aj počas holokaustu. Článok prípomíname pri príležitosti jeho úmrtia dňa 14. novembra 2024.

Čo sa zmenilo od Novembra 1989? Čo zostalo? V čo sme vtedy dúfali, a o čo nám ide dnes? Aké sú úspechy a neúspechy? Odpovedajú osobnosti a aktéri revolučných udalostí.

Do Prahy chodíme s manželkou 17. novembra už dlho. Raz sme išli náhodou a ostali sme úprimne prekvapení. Na rozdiel od oficiálnych aj neoficiálnych, ale predsa oddelených akcií na oslavu Novembra 89, na ktoré sme boli zvyknutí z Bratislavy, zdalo sa, že oslavou Novembra žije celá Praha. Odvtedy sa pre nás návšteva Prahy 17. novembra stala každoročnou tradíciou.

Bolo to také zvláštne okrúhle výročie Nežnej revolúcie. Určite som nebol sám, komu (bez akejkoľvek rezignácie) napadlo, že ideály Novembra prehrali. Že zlo, ktoré sme odplašili z našej krajiny sa vrátilo, teraz sa mstí za všetky tie roky a pravda a láska sa krčí niekde v podzemnom kryte.

Post Bellum konštatovalo, že na to, aby sa niekto stal strážcom demokracie stačí málo, a to ísť voliť.

Prečo nevieme spolu kultúrne komunikovať citlivé témy, ako napríklad sexuálnu orientáciu, náboženstvo, iný pohľad na život? Z akých dôvodov sa pre opačný názor napr. na očkovanie alebo vojnu na Ukrajine dokážeme vyhrážať iným ľuďom smrťou? Počuť na Slovensku naozaj viac zlo ako dobro?