Kritické hodnotenie Sedmikrások, Hry o jablko alebo Faustovho veľmi neskorého popoludnia prenechám filmársky vzdelanejším autorom v tomto čísle: na Věre Chytilovej (2. 2. 1929 - 12. 3. 2014) ma fascinoval spôsob, akým tvorila svoj ​​život. Očividne žila zložito a konala podľa toho, čo hovorila. Teda, že je potrebné pozdvihnúť ľudské srdce a nasadiť aj hrdosť a odvahu, pretože len tak má život cenu.

„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Režisér Juraj Nvota hneď po premiére Listov Emilovi v Štúdiu L+S dokrúcal film, ktorý sa teraz bude mesiac strihať, s Radošincami robí záznam hry Polooblačno a na jeseň sa chystá režírovať program SĽUK-u. Hovorí, že roboty sa prepletajú ako korbáčik, ale každú z nich má rád.

Spýtali sme sa niekoľkých hráčov počítačových hier, ktorí sú dnes už otcami tri otázky: 1. Akú videohru by ste pokojne dali do rúk svojim deťom? 2. Existuje videohra, ktorú by ste svojim deťom zakázali? 3. Hrávate sa/hrávali ste sa so svojimi deťmi nejaké videohry spolu? 

Niekoľko rokov som žil v Moskve. Mal som ju rád, lebo je jedinečná, národnosti a kultúry sa tam miešajú rýchlejšie ako drahé drinky v nejednom snobskom bare. No kým Moskva sa ma snažila získať roky, urputne bojovala s mojimi zmyslami, Petrohrad u mňa triumfoval okamžite. Nemyslím teraz jeho architektúru, ktorá je väčšinou dielom západných architektov. Nenarážam ani na klišéovité porovnanie s Benátkami. Petrohrad zabodoval úchvatnou atmosférou.

V piatok, 4. mája zomrel Adam Yauch, známy ako MCA, rapper, producent, filmár, kľúčový člen Beastie Boys. Mal 47 rokov.

Európa má mŕtvoly na vlastnom prahu. Ešte neubehla prvá tretina roka, a pri pokuse prekonať Stredozemné more zahynulo odhadom 1 750 migrantov. Osemsto ľudí sa utopilo len pri stroskotaní jednej jedinej lode. Už dávno nastal koniec éry, keď sa o migrantoch dalo diskutovať. Treba niečo spraviť.

Odborné superhity ako napríklad Stret civilizácií Samuela Huntingtona (1997) tvrdia, že o podobu sveta sa hrá na demarkačnej línii medzi súčasnými veľkými civilizáciami. Je rok 2014 a mám pocit, že o budúcnosti sa nerozhoduje iba na rozhraní civilizácií (kultúr), ale predovšetkým vnútri každej z nich. Vlastne skôr by sme mali hovoriť o civilizovanosti (kultúrnosti) jednotlivých ľudí. To my sami navzájom sme si často najväčší nepriatelia. Nezriedka sa stáva, že chýba pocit blízkosti u blížnych najbližších. Závidíme si, deti sa nám javia ako príťaž, rozvádzame sa ako na bežiacom páse, svojich staručkých rodičov hriešne zanedbávame, alebo dokonca i zneužívame, okrádame sa navzájom.

Rímska bazilika Santa Maria degli Angeli e dei Martiri je mimoriadne pôsobivá stavba, zvonka aj vnútri. Stojí neďaleko rímskej hlavnej železničnej stanice Termini, na Námestí republiky, a pri pohľade zvonka si človek nemôže nepovedať: No aha, ako šetrili omietkou, tak nešetrili tehlami...! Vskutku, je to obrovská tehlová stavba pripomínajúca skôr niečo ako... povedzme rímske kúpele... Bingo!! Sú to rímske kúpele. Diokleciánove.

Endre Ady, náš prorocký básnik, ktorého svojho času Slováci veľmi dobre poznali, nazval vojnu „hroznou nocou“. Videl jej hrôzy od prvej chvíle, ešte keď jej výbuch oslavovali po celej Európe davy ľudí. Úprimne povedané, sotva by som ju vedel zvažovať na makroúrovni (krajiny, národa), veď tak ako pre mnohých Slovákov, Poliakov, Maďarov a Európanov, aj pre mňa je predovšetkým osobnou minulosťou.