Scenárista, producent a hudobník Maroš Hečko, ak neráta dva mesiace na Kolibe v roku 1989, tak vo funkcii riaditeľa Rádia__FM je prvýkrát zamestnaný. Hovorí, že je to zmes všemožných činností, množstvo sedení, ale baví ho to veľmi.

Milí priatelia, kedysi, v dobe krutej neslobody, keď našej krajine vládol červený drak, mali sme u nás vmestečku obchod s rozličným tovarom. Seniori, ktorí tam chodili, hovorili, že idú do „Technokova“ – skloňovali si starý názov po svojom. V obchodíku mali klince, vrtáky, pílky, reťaze, rádiá, chladničky aj hrnce, skrátka všetko, čo zužitkovala nenáročná domácnosť socialistického minimalizmu.

Južnoukrajinsk, satelitné mesto jednej juhoukrajinskej atómovej elektrárne. Postávam, hodiny si pozorne vyberám taxikára, aby som našiel toho pravého. Môj plán je chúlostivý – chcem prejsť cez zabudnuté Killing Fields rumunského diktátora Antonesca. V Zadnestersku – dnes z veľkej časti na území Ukrajiny – vykonávalo Rumunsko, spojené s Hitlerom, svoj holokaust. V zime 1941/42 tu boli zavraždení predovšetkým Židia z Besarábie, Bukoviny a z Odesy. Najmenej štvrť milióna, podľa iných výpočtov ešte oveľa viac. Aj kritickí rumunskí historici sa Zadnesterska radšej nedotýkajú.

V Česku vznikla nedávno iniciatíva „Čechy bez Čechov“. Nuž, to by šlo. Viem si čosi podobné predstaviť aj na Slovensku. Treba tú krajinu zabývať ľuďmi. Ľuďmi! To je problém. Zišlo by sa to aj ďalším národom, obsesívne opakujúcim mantru o pôde a krvi.

Na pozadí diania, ktoré sledujeme v Česku, zo škandálu slovenských vojenských služieb bolia oči, uši i hlava.

Rodičia, ktorých dieťa obľubuje videohry, to určite poznajú. Dieťa je natoľko pohrúžené do hry, že keď s virutálnym autom ide do zákruty, nakláňa celé telo. Na prvý pohľad absurdné. V skutočnosti je to len jeden z desiatok podvedomých návykov, ktoré v nás vybudovali moderné technológie.

Málokto ich pozná a ešte menej ľudí ich aj skutočne jedlo. Pričom v sedemnástom storočí sa u nás pripravovali ako na bežiacom páse a preskočili v obľúbenosti aj zemiaky. Malé, nevzhľadné hľuzy, ktorým sa hovorí všelijako, no najčastejšie topinambury.

Nie je pravda, že všetko je len v ľuďoch. Aj systém napomáha. Na Slovensku je pekným systémovým zvykom trestať vopred. Za niečo, čo ste ešte vôbec nespravili, ale mohli by ste! Napríklad je nemysliteľné nastúpiť do prázdnej električky s korčuľami na nohách. Také niečo si vodič, bývalý BEUS-ák a pupok sveta, nenechá ujsť. Pomalinky prejde z prvého vozňa až k vám a zgustne si na vás ako na najväčšom zločincovi. Na Slovensku strážca zákona predchádza zločinnosti skôr, než k nej dôjde. Preto tu skoro žiadne zločiny nemáme.

Český exilový spisovateľ Ota Ulč napísal pre .týždeň provokatívnu esej, pozostávajúcu z troch obrazov súčasného, najmä amerického sveta. Textu sa nedotkol ani závan politickej korektnosti a iných obmedzení slobody slova.

So slovíčkom „kapitál“ sa zvykne narábať veľmi promiskuitne. Popri jeho tradičnej forme sa čoraz viac hovorí o ľudskom, sociálnom, či kultúrnom kapitále. Kľúčom k prosperite jednotlivcov i krajín je vedieť tieto podoby kapitálu rozpoznať a zveľaďovať.