Obdivuhodné na týchto rituáloch je, že nevznikli v hlave žiadneho softvérového dizajnéra, ale ľudia si ich osvojili prirodzene. Nakláňanie tela je absurdné, ale vyjadruje akciu, ktorá nemôže byť dostatočne vystihnutá obyčajným stlačením tlačidla. Podobných návykov, ktoré si ani neuvedomujeme, ale ľudia z minulosti by nad nimi nechápavo krútili hlavou, je množstvo. Zozbierať ich si stanovili za úlohu študenti na Art Center College of Design v USA v rámci výskumného projektu Podivné rituály (Curious rituals).
.len mu daj, počítaču
Nad modernými gestami sa asi ako prvý zamyslel Helsinský dizajnér Dan Hill, ktorý si ich roky zapisoval. Jeden z prvých sa volá „prebudenie zatrasením“. Keď si sadáme za počítač, ktorý spí, väčšina z nás buď agresívne zatrasie myšou alebo opakovane tresne do klávesnice. Aj keď by stačil pokojný pohyb myši alebo jedno ťuknutie do klávesnice, vyberáme si radšej prehnaný spôsob. Podľa Hilla to reflektuje našu jemnú frustráciu z počítačov, od ktorých očakávame viac ako zvládajú.
Agresívni sme nielen, keď chceme stroje prebudiť, ale aj vtedy, keď nás hnevajú. Keď v Hvieznych vojnách stretol Chewbacca stroj podobný robotickému vysávaču, odohnal ho hlasným revom. Zrejme to predznamenalo osud reálnych robotických vysávačov, ktoré dnes patria k najtrýznenejšej technike. Podľa výskumu si od ľudí často vyslúžia kopance, napriek tomu, že poslušnejšie potom nie sú. Prvenstvo však majú automaty na občerstvenie, do ktorých si po zlom výdavku buchne päsťou takmer každý. Nezvyčajné nie je ani zatriasť laptopom či mobilom, ktorý odmieta splniť úlohu.
.ruka ako periskop
Ľudia si vždy radi zamestnajú ruky – cvakajú perom alebo sa dotýkajú vlasov. V ére elektronických hračiek prišli nové gestá. Namiesto klopkania prstov človek na stole otáčajú telefón, prípadne ho zarovnávajú k okraju stola, točia v ruke alebo vyhadzujú do vzduchu.
Tie najtypickejšie zvyky si človek často uvedomí až potom, ako ho niekto upozorní. Napríklad, že prepnutiu kanála v televízii väčšinou predchádza vystretie ruky a drobný pohyb ovládača zhora nadol. Alebo že ruka je po novom aj periskop. V dave ju vystrčíme čo najvyššie a urobíme fotku na smartfón.
Špecifický zvyk sa týka tých, ktorí sa do práce, knižnice alebo na metro dostanú len s bezpečnostnou kartou. Namiesto vyťahovania karty a priloženia k senzoru len nadvihnú tašku, kde sa nachádza, a zavadia ňou o čítačku. „Cestujúci, ktorý zavadí o senzor peňaženkou alebo kabelkou, nemusí strácať tempo, lebo sa to naučí robiť v plnej rýchlosti,“ uvádzajú autori projektu. Dizajnér síce navrhol proces inak, ale dnes sa zautomatizoval.
.zamávaj toalete
Máločo sa pričinilo o zvláštne pohyby tak, ako senzory na spoločných toaletách. Senzory automaticky spláchnu, pustia vodu z kohútika a zapnú sušič na ruky. Keďže však nefungujú tak, ako by mali, ľudia sa často pristihnú, ako usilovne mávajú. Ešte bizarnejšie je to na záchodoch, ktoré majú senzory aj na svetlo. Keď niekto dlhšie sedí na tróne bez väčšieho pohybu, žiarovky sa zhasnú. Človek vtedy automaticky zamáva rukami nad hlavou.
Kým do niektorých senzorov musia ľudia domŕzať, iné sú až príliš zvedavé. Napríklad tie v obchodoch, ktoré detekujú prichádzajúcich zákazníkov, sa ľudia naučili šikovne obchádzať, a tak senzory „domestifikovali“. Mnohí majitelia smartfónov zase bojujú pri ležaní v posteli so senzorom otáčania.
Cestovateľovi v čase by sa však zrejme najviac páčil zvláštny rituálny tanec, ktorý praktizuje takmer každý človek telefonujúci na verejnosti. Jednu ruku drží pokrčenú, s dlaňou pri uchu, druhú ma spustenú pri tele, prípadne ňou gestikuluje, a chodí v kruhu.
„Pre divákov vyzerá nepravidelná obchôdzka telefonujúceho úplne bezcieľne, ako keby bol odtrhnutý od okolia a absorbovaný do vlastného zvukotesného vesmíru,“ píšu autori, ktorí tanec nazvali mobilný trance. Dodávajú, že napriek zdanlivej absurdite je rituál veľmi praktický. Telefonista presúvaním signalizuje ostatným ľuďom, že je zaneprázdnený a je menšie riziko, že niekto zachytí jeho konverzáciu.
.nonstop smartfón
Vážnejšie ako drobné gestá je fakt, že smarfóny menia aj naše spoločenské správanie. Syndróm úzkostlivého vlastníka autori vysvetľujú ako jav, keď sa človek musí každých pár minút pozrieť na obrazovku telefónu, aby skontroloval čas, nové esemesky či upozornenia.
Mobil tiež poskytuje izoláciu pred okolím. Stačí skloniť hlavu k obrazovke a môžete si prestať všímať, čo sa deje naokolo a rovnako si okolie prestane všímať vás. To prináša dobré aj zlé veci. Dajú sa vďaka tomu zjemniť trápne situácie. Keď sa dvaja starí známi začnú rozprávať a tretí človek nemá tušenie, o čo ide, odstúpi a vytiahne mobil.
Hry a čítačky na mobiloch, ktorých primárny cieľ je zabiť čas, nás však oberajú o neoceniteľnú vec – aspoň na chvíľu sa nudiť a snívať s otvorenými očami. Už ani v rade na pošte, v autobuse alebo na záchode nám na vlastné myšlienky neraz neostáva čas, lebo sme pohrúžení do telefónov.
autor je spolupracovník .týždňa
.len mu daj, počítaču
Nad modernými gestami sa asi ako prvý zamyslel Helsinský dizajnér Dan Hill, ktorý si ich roky zapisoval. Jeden z prvých sa volá „prebudenie zatrasením“. Keď si sadáme za počítač, ktorý spí, väčšina z nás buď agresívne zatrasie myšou alebo opakovane tresne do klávesnice. Aj keď by stačil pokojný pohyb myši alebo jedno ťuknutie do klávesnice, vyberáme si radšej prehnaný spôsob. Podľa Hilla to reflektuje našu jemnú frustráciu z počítačov, od ktorých očakávame viac ako zvládajú.
Agresívni sme nielen, keď chceme stroje prebudiť, ale aj vtedy, keď nás hnevajú. Keď v Hvieznych vojnách stretol Chewbacca stroj podobný robotickému vysávaču, odohnal ho hlasným revom. Zrejme to predznamenalo osud reálnych robotických vysávačov, ktoré dnes patria k najtrýznenejšej technike. Podľa výskumu si od ľudí často vyslúžia kopance, napriek tomu, že poslušnejšie potom nie sú. Prvenstvo však majú automaty na občerstvenie, do ktorých si po zlom výdavku buchne päsťou takmer každý. Nezvyčajné nie je ani zatriasť laptopom či mobilom, ktorý odmieta splniť úlohu.
.ruka ako periskop
Ľudia si vždy radi zamestnajú ruky – cvakajú perom alebo sa dotýkajú vlasov. V ére elektronických hračiek prišli nové gestá. Namiesto klopkania prstov človek na stole otáčajú telefón, prípadne ho zarovnávajú k okraju stola, točia v ruke alebo vyhadzujú do vzduchu.
Tie najtypickejšie zvyky si človek často uvedomí až potom, ako ho niekto upozorní. Napríklad, že prepnutiu kanála v televízii väčšinou predchádza vystretie ruky a drobný pohyb ovládača zhora nadol. Alebo že ruka je po novom aj periskop. V dave ju vystrčíme čo najvyššie a urobíme fotku na smartfón.
Špecifický zvyk sa týka tých, ktorí sa do práce, knižnice alebo na metro dostanú len s bezpečnostnou kartou. Namiesto vyťahovania karty a priloženia k senzoru len nadvihnú tašku, kde sa nachádza, a zavadia ňou o čítačku. „Cestujúci, ktorý zavadí o senzor peňaženkou alebo kabelkou, nemusí strácať tempo, lebo sa to naučí robiť v plnej rýchlosti,“ uvádzajú autori projektu. Dizajnér síce navrhol proces inak, ale dnes sa zautomatizoval.
.zamávaj toalete
Máločo sa pričinilo o zvláštne pohyby tak, ako senzory na spoločných toaletách. Senzory automaticky spláchnu, pustia vodu z kohútika a zapnú sušič na ruky. Keďže však nefungujú tak, ako by mali, ľudia sa často pristihnú, ako usilovne mávajú. Ešte bizarnejšie je to na záchodoch, ktoré majú senzory aj na svetlo. Keď niekto dlhšie sedí na tróne bez väčšieho pohybu, žiarovky sa zhasnú. Človek vtedy automaticky zamáva rukami nad hlavou.
Kým do niektorých senzorov musia ľudia domŕzať, iné sú až príliš zvedavé. Napríklad tie v obchodoch, ktoré detekujú prichádzajúcich zákazníkov, sa ľudia naučili šikovne obchádzať, a tak senzory „domestifikovali“. Mnohí majitelia smartfónov zase bojujú pri ležaní v posteli so senzorom otáčania.
Cestovateľovi v čase by sa však zrejme najviac páčil zvláštny rituálny tanec, ktorý praktizuje takmer každý človek telefonujúci na verejnosti. Jednu ruku drží pokrčenú, s dlaňou pri uchu, druhú ma spustenú pri tele, prípadne ňou gestikuluje, a chodí v kruhu.
„Pre divákov vyzerá nepravidelná obchôdzka telefonujúceho úplne bezcieľne, ako keby bol odtrhnutý od okolia a absorbovaný do vlastného zvukotesného vesmíru,“ píšu autori, ktorí tanec nazvali mobilný trance. Dodávajú, že napriek zdanlivej absurdite je rituál veľmi praktický. Telefonista presúvaním signalizuje ostatným ľuďom, že je zaneprázdnený a je menšie riziko, že niekto zachytí jeho konverzáciu.
.nonstop smartfón
Vážnejšie ako drobné gestá je fakt, že smarfóny menia aj naše spoločenské správanie. Syndróm úzkostlivého vlastníka autori vysvetľujú ako jav, keď sa človek musí každých pár minút pozrieť na obrazovku telefónu, aby skontroloval čas, nové esemesky či upozornenia.
Mobil tiež poskytuje izoláciu pred okolím. Stačí skloniť hlavu k obrazovke a môžete si prestať všímať, čo sa deje naokolo a rovnako si okolie prestane všímať vás. To prináša dobré aj zlé veci. Dajú sa vďaka tomu zjemniť trápne situácie. Keď sa dvaja starí známi začnú rozprávať a tretí človek nemá tušenie, o čo ide, odstúpi a vytiahne mobil.
Hry a čítačky na mobiloch, ktorých primárny cieľ je zabiť čas, nás však oberajú o neoceniteľnú vec – aspoň na chvíľu sa nudiť a snívať s otvorenými očami. Už ani v rade na pošte, v autobuse alebo na záchode nám na vlastné myšlienky neraz neostáva čas, lebo sme pohrúžení do telefónov.
autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.