Možno mnohých nás z histórie zaujala ťažko pochopiteľná skutočnosť, ako mohli ľudia prežiť v nesmierne ťažkých časoch. Náhodne vyberiem len niektoré: morové rany, tridsaťročná i storočná vojna, rôzne nájazdy, svetové vojny, a to všetko sprevádzané hladomormi a nedostatkom liekov.

Povedal som si, že v týchto ťažkých časoch dám Igorovi Matovičovi pokoj. Aj sa spočiatku ukazovalo, že ten svoj premiérsky post zvláda celkom dobre. Naozaj to nemá ľahké. To treba uznať.

Nedostatočné internetové pokrytie, otázna úroveň digitálnych zručností a chýbajúce know-how pri online vyučovaní sú dôvodmi, prečo školstvo funguje len v úspornom režime.

Mesto Bratislava v čase prepukajúcej epidémie nového koronavírusu nakúpilo jednorazové rúška drahšie ako kritizovaná Správa štátnych hmotných rezerv pod vedením, v súčasnosti už odvolaného, Kajetána Kičuru.

Riaditeľ záchrannej služby IRS Ivo Baláži so skúsenosťami s epidémiami cholery, eboly a SARS je presvedčený, že hazardujeme s časom. Prečo si myslí, že ak neprijmeme razantné opatrenia tak smerujeme do záhuby? Môžu sa rúška a rukavice vyhadzovať do komunálneho odpadu alebo je tento odpad biologickým rizikom? Zopakuje sa u nás situácia v Taliansku a Španielsku? Čo si myslí o krokoch minulého a súčasného premiéra?

Leonardo da Vinci si na okraj svojich skíc urobil poznámku, že veľké umenie neexistuje bez ozajstnej lásky k ľuďom. Čas krízy, karantény, biedy, či vojny preverí tvorcov i milovníkov umenia. Ako je to v našej krajine? Zdá sa, že umenia, solidarity aj lásky máme dosť.

Literárny vedec Milan Hamada poznal Miroslava Válka od roku 1962. Bol jeho „dvorným kritikom“ a v čase normalizácie sa ocitol v jeho nemilosti.

Chýba už len belostný úsmev Toma Cruisa v uniforme stíhača Top Gunu a tí, ktorí plačú za „zlatými osemdesiatymi“, by mohli byť spokojní. Ruské bombardéry opäť mieria nad vzdušný priestor Západu. Provokácia ako zo starých čias.

Je dobre, že sa ozývajú sudcovské a prokurátorské rady a združenia so snahou o nápravu v systéme.

Známy ruský realistický maliar Iľja Jefimovič Repin namaľoval v roku 1880 obraz Záporožskí kozáci píšu list tureckému sultánovi. Ako vzor socialistického realizmu si ho pamätám ešte zo školských čias. Ide o skupinový portrét v plenéri, jeden z kozákov sedí za stolom a husím brkom píše list, ostatní sa prizerajú, ich gestá a tváre vyžarujú rozjarenosť.