Najprv, aby bolo jasné, o čom nehovorím: nehovorím o nedemokratických režimoch, kde sú ľudia akurát rukojemníkmi moci. Nehovorím ani o zločincoch a zločineckých klanoch, ktoré tak rady využívajú výhody demokracie. A nehovorím ani o korupcii, ktorá sa stala súčasťou našej každodennosti. Napríklad taký remeselník, ktorý mi príde opraviť záchod. Po dobre vykonanej práci si pri káve ponadávame na skorumpovaných politikov, a potom sa ma opýta, či mu zaplatím v hotovosti a bez faktúry, aby som ušetril na DPH. A už v tom ideme obaja.

Vchádzame do šapitó, livrejovaný pikolík nás uvádza na miesto. Je ich tu takých niekoľko. Pikolíci uvádzači. Pani predáva pukance, iná pani cukrovú vatu a ďalšia je v bufete. Som ohromený, pôvodne som prišiel iba ako rodičovský sprievod, ale dostali ma. Svetlá, laserová šou, hudba, manéž obstavaná klietkou, začína sa vystúpenie šeliem.

Osemdesiaty šiesty ročník Oscarov, povinné korzovanie po červenom koberci, fakt veľká sála plná fakt slávnych hercov, režisérov, scenáristov, kameramanov, a tak ďalej. Vyhrali filmy a tvorcovia, čo mali vyhrať, a iní zase nevyhrali a bolo to presne také, ako to má byť. Aj politicky korektné na správnych miestach, aj odvážne, aj patetické, aj prekvapivé z oboch strán, aj milo, aj nemilo, jednoducho Oscary, najdôležitejšie, najrešpektovanejšie filmové ceny. Neprajníci by mohli na Hollywood, samozrejme, brýzgať, aj keď cenu za najlepší cudzojazyčný film si odniesol Paolo Sorrentino za Veľkú nádheru, film asi s najvýstižnejším názvom za posledných dvadsať rokov, ale to už akosi patrí k Oscarovému folklóru. Kto chce psa, palicu si nájde.

Štefan Chrappa je pre mňa zvláštny „chrappík.“ Taký mladý Džekylohajd. Na jednej strane veriaci a praktizujúci kresťan, redaktor náboženskej redakcie, na druhej, ako Pišta Vandal, osnovateľ metalových a punkových skupín. Na jednej strane rebel, na druhej strane konzervatívec. Ako vydavateľ vzbudil pozornosť svojou najlepšou akvizíciou, Luciou Piussi, ako autor zaujal i pohoršil knihami pre deti o hovienkach.

Posledné dva týždne pripomínajú foyery slovenských multiplexov kiná počas Letného filmového festivalu pracujúcich v rokov osemdesiatych. Plné kino, ľudia, čo neboli v kine dvadsať rokov, sa čudujú sa novým pomerom, dráždia ich predražené pukance, príliš hlasný zvuk v sále, trailery na samé americké braky. Veru, takú inváziu slovenské kiná nezažili, odkedy do nich na púť vyrazili zástupy veriacich pozrieť sa, ako Mel Gibson umučí Jamesa Caviezela predstierajúceho, že je Kristus.

Jsou myšlenky, se kterými sice nesouhlasím, ale snáším je klidně. A pak ty druhé – též s nimi mám potíž, ale má tolerance k nim je dlouhodobě nižší. Do této kategorie patří úvaha, že naše civilizace – rozuměj ta západní, do níž Češi i Slováci patří, je už příliš bohatá, a že by dále bohatnout neměla. Že by dokonce mělo být jakýmsi imperativem doby snažit se bohatnout pomaleji či dokonce vůbec. A vlastně kdybychom trochu zchudli, tak taky dobře. Jistým paradoxem hospodářských dějin je, že s mírou vyspělosti a bohatství daného společenství narůstá počet hlasatelů této ideje. Ti se navíc staví do role „morálně nadřazených“ intelektuálů a z těchto svých výšin nad námi ostatními také svou „pravdu" prezentují.

Správu o očakávaní dvojičiek som prijala s radosťou, utešovala som zdeseného manžela a aj seba predstavou, že všetko si odtrpím iba raz a budeme sa tešiť z „dvoch detí jednou ranou". To som vôbec netušila, čo ma čaká. Blahoželania, čo zneli ako úprimné sústrasti, som nebrala vážne a verila, že to určite nie je také náročné. No odkedy sa narodili, pohľad do zrkadla mi nerobí dobre. Ani ten naokolo, na náš byt. Všetko v bojovom stave. A k tomu nekonečná únava. Ale mať dvojnásobnú materskú nádielku má aj svoje výhody.

Skončil sa dvadsiaty rok slovenskej štátnosti a beží mnoho diskusií, kde sa nachádzame. Slovensko, jeho politické strany, ekonomické, kultúrne, spoločenské prostredie, cirkvi a voliči zažili 20 rokov, keď neboli vystavení žiadnemu vonkajšiemu ani vnútornému tlaku. Nemuseli robiť kompromisy, neboli vystavení cenzúre. S úľavou, radosťou, s istým oslobodením môžeme konštatovať, že po týchto dvadsiatich rokoch sa vidíme takí, akí v skutočnosti sme. Týka sa to bez výnimky nás všetkých. Nemôžeme sa na nič a na nikoho vyhovárať.

Indonézania sú vo všeobecnosti chudučkí ako také paličky. Nerozumiem tomu, lebo do seba tlačia kvantá ryže a všetko vyprážajú. Do sladkých džúsov si pridajú cukor, kondenzované mlieko a stále chrúmu sladkosti či krekry.„My sme sladký národ. Stále sa usmievame a jeme sladkosti,“ povedala mi Citra pred rokom, keď som sa čudovala, ako môže taká štíhla žena toľko jesť. Je to nespravodlivé, zúfala som si, keď som v džakartských reštauráciách hľadala niečo trochu blízke zdravej strave. Márne.

Pred rokom vypracovalo ministerstvo školstva ambicióznu Správu o stave školstva, ktorá chcela zlepšiť stav nášho školstva. Aký je jej osud? Asi taký, ako je celé ministrovanie Dušana Čaploviča.