Niet takého brlohu na svete, aby schoval darebáka. Spáchaj zločin a zem bude zo skla. Toho sa drží každé malé dieťa. Rodíme sa na tento svet ako Emersonovi idealisti. Aj moja Hana.

Čajka sedí na lampe hneď za oknom, čistučké more šumí pár metrov odo mňa, oproti je Brač, v chladničke chobotnica. Idyla. Nemôžem si pomôcť, ale často tu rozmýšľam, ako je možné, že na takom krásnom kúsku Zeme bola len nedávno vojna. Prekvapuje ma to.

Uplynulé dni na finančných trhoch boli ako jazda na húsenkovej dráhe. Opätovný pád do recesie nie je vylúčený. Politici zatiaľ pokračujú v improvizácii a látajú raz hento a raz zase ono. Pomaly im však dochádza munícia. O dôvere trhov a trpezlivosti voličov ani nehovoriac.

„Akoby nestačilo sucho, teraz nám hrozia lúpeže, znásilnenia, smrť.“ Ahmed Muhammad Aden sedí na piesočnej zemi pred registračným centrom UNHCR v Dagahaley, čo je jeden z troch utečeneckých táborov okolo kenskej dediny Dadaab, sto kilometrov od hraníc so Somálskom. Rozpráva o najhoršom dni svojho života.

Kto je ten masový vrah, ktorý v Nórsku zavraždil chladnokrvne najmenej 76 ľudí? Kto spáchal túto hrôzu? To sa pýtali milióny ľudí, keď im médiá sprostredkovali neuveriteľnú správu.

V týchto dňoch znova vychádza 300, zásadný grafický román Franka Millera a Lynn Varleyovej, ktorý môže v domácom prostredí fungovať ako dobrý príklad toho, prečo sa dá komiksom tak ľahko prepadnúť a prečo im zväčša prepadajú ľudia, na ktorých by to sotva kto povedal.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Dvadsiateho augusta 1941 sa v Bratislave narodil Július Satinský. To znamená, že keby žil, v týchto dňoch by oslavoval sedemdesiatku. A to je práve zaujímavé: hoci v decembri 2002 zomrel, jeho duch ako keby tu stále bol. Veď ako ináč vysvetliť to, že len čo o Julovi začala hovoriť jeho manželka Viera či dcéra Lucia, jeho kolegovia a priatelia Milan Lasica, Pavel Vilikovský či Kornel Földvári, alebo vydavateľ jeho „bratislavských" kníh Albert Marenčin či šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, na tvári sa im objavil úsmev. Ako keby sme sa už len pri spomienke na Jula všetci na chvíľu vrátili do toho veselšieho a krajšieho sveta, ktorý tu počas svojho života nenápadne vytváral.

Už dlhšie sledujem stretnutia v Bruseli s pobavením a odporom súčasne. Oni, vybíjaní eurolídri, sa zmôžu už len na umelé vety, ktoré zakrývajú realitu. A opakovane rozdeľujú, čo im nepatrí. Ako teraz.

„Veľmi nás mrzí, že nám trvalo tak dlho, kým sme sem prišli,” dychtivo sa ospravedlnila Beth Gibbonsová v závere koncertu. Ale tých 75 koncertných minút vynahradilo dvadsať rokov, ktoré plynú od oficiálneho vzniku kapely.