Zlo je rafinované. Ale rafinovanosť nemá s múdrosťou nič dočinenia. Nevidí ďalej. Je to len podlá účelová záležitosť s plochou dráhou letu. Spomeňme si dnes na Kaliňákovu tlačovku o Hedvige M. Po všetkej tej rafinovanosti z nej vanie už len tuposť. Obmedzenosť niekoho, kto sa prerátal. Taký človek si povie „kde sa rúbe les, lietajú triesky“, možno si aj zaklame, že to „robí pre lepší obraz Slovenska v zahraničí“ alebo podobné idiotstvo, no neráta s tým, že zhodou náhod narazil na bytosť, čo sa nezlomí pred mocou. Taký kaliňákoid neráta s tým, že sú ľudia, pre ktorých je pravda a ľudská dôstojnosť viac než preňho.

Zjavne bola znechutená. „Vybavím ti, aby si sa k nemu dostala, ale nežiadaj ma o nič viac. Jemu tu v Moskve nijaký slušný človek ruku nepodá.“ Za desaťročia priateľstva som nikdy nepočula od Jany také slová ani taký tón.

Po nádejnom výsledku prvého kola registrujem, že médiá poslušne kopírujú hry ohrozeného predsedu vlády, a ešte šíria megaargument, že nevieme, kto je jeho protikandidát. Naozaj sme až taká absurdná krajina?

Hrozba, že sa Ukrajina rozdelí, už dávno nebola taká akútna. Prvé trhliny, ktoré signalizujú, že rozpad je možný, sa objavili na Kryme. Dalo sa to čakať. Krym totiž naozaj nie je Ukrajina. Lenže Krym nie je ani Rusko.

Ak abstrahujeme od istého nevoliteľného kandidáta, tak na prezidentský post sa hľadá človek, ktorý zažil politickú zodpovednosť. Zažitá skúsenosť a väzby na prostredie, do ktorého vchádza, sú takmer kvalifikačný predpoklad. Požiadavku nerelativizuje ani „výkon“ prezidenta dosluhujúceho, ani protiargument Václavom Havlom, ktorý bol predsa prvýkrát zvolený v revolučnej dobe. Na Slovensku možno opäť niečo také zreje, ale ešte nie je.

Keď sa modlím za Buenos Aires, som vďačný, že som sa v tomto meste narodil. Láska prameniaca z takého dôverného vzťahu mi pomáha uchopiť univerzálnosť viery, ktorá objíma každého človeka z tohto mesta.

Kúpili sme si lampu, ktorá svitá. Nastavíte ju ako budík na konkrétny čas, a ona vám pol hodinu pred časom budenia začne svitať. Pekne postupne. Z úrovne nula na úroveň 100. Keď dosiahne 100, zazvoní vám ako budík. Vymysleli ju pre ľudí v krajinách, ktorí sa musia budiť do tmy. My v Moskve to už máme tu, vy na Slovensku to budete mať o chvíľu. Severania to majú pol roka v roku, a preto na tej lampe dosť fičia. Má taký guľatý tvar ako slniečko. Pekne v podvedomí, keď spíte ranným spánkom, vás postupne budí svetlo.

Milí priatelia, Malé Karpaty sú mojím domovom. V tých vinohradoch a lesoch som prežil celé detstvo. Vtedy, priznám sa, mi to aj liezlo na nervy, no dnes oceňujem všetky detaily každého dňa, ktoré som tam strávil. Pod gaštanom a lipami som sa učil písať. Písmo mám krivé, také všelijaké, presne ako korene stromov, ktoré prerastajú túto zem. Včely bzučali, muchy robili neplechu. Mravce, ako píše básnik Mikuláš Kováč – nosili kúsky slnka.

Nie je na programe bratislavských kín priveľa takých filmov, ktoré by sa úspešne mohli v tom istom čase premietať v pukancových multiplexoch, v kine Lumière aj v Mladosti. Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol je jedným z nich.

Neviem, čo je vysoké umenie. To, čo máme v sebe, sú jednoduché otázky. Prečo je okolo nás, ale aj v nás toľko bolesti? Prečo sa život nedeje podľa našich túžob? Prečo sme takí slabí? A pritom chceme byť silní a vydávať svedectvá o zmysluplných činoch človeka. Otázok je veľa, ale neustále oscilujú okolo slabosti a sily, pokoja a rozorvanosti, túžby či beznádeje ľudskej duše. Umenie tieto otázky zhmotňuje, divadelné umenie personifikuje.