Bol som nedávno pri tom, ako Fero Guldan osádzal na poľsko-slovenských hraniciach pamätník Vrbovi s Wetzlerom. Fero je slobodný človek. Stavia pamätníky tam, kde majú byť, a nie tam, kde mu to štát, či peniaze umožňujú. V Čadci sa mi o niekoľko hodín neskôr prihovoril občan: „A čo hovoríte na to, že už tretíkrát v histórii kráčame proti Rusom?“. Poznamenal som, že sloboda za to stojí.

Ťažšie je svet opustiť, ako ho vymyslieť. Autori populárnej literatúry a popkultúry nezriedka podľahnú sami sebe, zamilujú sa do svojho diela. A keď niekto niečo miluje, ťažko sa mu to opúšťa. Preto prakticky nejestvujú fantasy romány, ale existujú stovky, tisíce fantasy ság, so sci-fi je to síce lepšie, ale aj tam je pokračovaní až príliš veľa a komiks a film azda ani netreba spomínať, tie tým trpia najviac.

Celovečerný dokument o predčasne zosnulom hokejistovi videlo už v prvý deň premietania v našich kinách takmer jedenásťtisíc divákov. Ak sa mu takto bude dariť naďalej, môže sa snímka 38 stať jedným z najúspešnejších filmov roka. Potom môžeme smelo tvrdiť, že sme taký kultúrny národ, že pred blockbustermi a umeleckými snímkami dávame v kinách prednosť kráľovskej disciplíne kinematografie – dokumentom. A nie hocijakým, ale dokumentom s názorom, ktorých ambíciou nie je zaznamenať čosi „objektívne“, nezaujato, ale účelovo a tendenčne, ako to robí napríklad demagóg Michael Moore.

Váhostav v konkurze? Okresný súd Bratislava I začal konkurzné konanie proti stavebnej spoločnosti Váhostav - SK, a. s.. Vyhovel tak firme Energy Pro, ktorá navrhla vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Informoval o tom minulý týždeň denník SME s odvolaním sa na web Finstat.sk. Váhostav Juraja Širokého podľa novín nedokáže platiť dlhy, ocitol sa preto v konkurznom konaní a hrozí mu vyhlásenie bankrotu.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Nový predseda SAV Pavol Šajgalík hovorí, že ho živí vedecká práca, stále vedie výskumný tím na ústave anorganickej chémie. Manažment akadémie považuje za bokovku, aj keď mu zaberie veľkú časť premýšľania a uvedomuje si, že jeho zodpovednosť je veľká.

Nedávno Radoslav Procházka na otázku, či by mu prekážala prítomnosť základní NATO, odpovedal: „Základne inej armády ako slovenskej tu nepotrebujeme. Pravdepodobne by som nesúhlasil."

Milovníci Tomislava Kolakoviča by mali upriamiť pozornosť na knihu Waltera Ciszeka. Podarilo sa mu niečo, o čom Kolakovič len sníval.

Vývoj za posledných dvadsaťpäť rokov krásne ukazuje, že nielen človek, ale aj národ sa učí jedine z vlastných chýb. Mudrovania z dneška smerom do minulosti sú rovnako zbytočné, ako umárať sa vlastnými detskými pádmi zo schodov. Že intelektuálne jadro Slovenska uverilo Mečiarovi? O nič viac a o nič menej ako zvyšok národa. Že ho vytvorili ako Golema, dali mu do čela šém a pustili ho do sveta?

Chceme sa s vami podeliť o naše každodenné boje. Dúfam, že náš nárek zasiahne svet. Sme ako slepec z Jericha (Mk 10, 46 ‒ 52), ktorý nemal čo vyjadriť, ale jeho hlas žiadal Ježiša, aby sa nad ním zmiloval. Aj keď niektorí ľudia ignorovali jeho hlas, iní ho počuli a pomohli mu. Spoliehame sa na ľudí, ktorí budú počúvať!