Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.

Dobre to tí chlapci, teda vlastne už dávno muži v stredných rokoch, z Mňágy a Žďorp vymysleli. Oslovili kapely, ktoré im boli hudobne a ľudsky blízke, a ponúkli im možnosť nahrať cover verziu niektorej zo svojich piesní. Tie potom vylisovali na dve cédečká a pridali k tomu ešte DVD, na ktorom všetci zúčastnení rozprávajú samé pekné veci o Mňáge a Žďorp. Keby niečo také urobil niekto iný, bolo by to cvičenie v samochvále. V prípade Petra Fialu a jeho spoluhráčov to je však iné. Prečo?

Majú k dispozícii to, čo ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi nemali. Všetky tie veci, služby, informácie by im mali zjednodušovať život, i keď opak môže byť pravdou. A na rastúce zúbky aj tak nepomáha nič.

Na jednej z amerických univerzít urobili svojho času nasledujúci psychologický experiment. Pozvali niekoľko desiatok ľudí a bez toho, aby o tom vedeli, sa po ceste na univerzitu stali svedkami verejného poníženia neznáme osoby. Silnejší človek napadol slabšieho a ponížil ho. Bola to, samozrejme, časť experimentu, o ktorej netušili. Neskôr im ukázali 25 portrétov, medzi nimi bola aj fotka napadnutej osoby, a požiadali ich, aby ich zoradili podľa sympatií. Ukázalo sa, že verejne napadnutá osoba sa spravidla tešila najvyššej miere antipatií.

V živote každého motoristu sú chvíle, keď sa musí teperiť do kopca, potom to už s ním ide z kopca. Sú však takí, hovorme im piloti, pre ktorých je rýchla jazda do vrchu športová disciplína. Napríklad v Dobšinej.

Už sú tu. Moji Nepálci predsa len prišli. Naivná organizačná hra náhodou vyšla a oni sú tu. Traja piadimužíci, ktorí pozorujú túto krajinu čistými očami. Očami, aké mi nemôžeme mať, lebo tu žijeme, očami, aké ani ja nemám, keď prídem z Nepálu po dlhom čase. A ja sa na tom ich pozorovaní priživujem a užívam si ho. Je to neuveriteľné poučné. Traja chlapci s gitarami, ktorých som v letiskovej hale pre ich malú výšku nemohla nájsť, chodia po Bratislave a stále im padajú sánky.

Terezka si vždy porozkladala všetky plyšové zvieratká do kruhu okolo seba. Medvedíky, sloníky a najmä koníky. Minimálne 15 kúskov. Niektoré staré, „zožmolkované“, ktoré si pamätali aj mamino detstvo, iné nové, sofistikované... každý víkend tak sedávali v detskej izbe. Terezka im navarila obed, všetko vmalých umelohmotných riadikoch, ktoré mala na ten účel pripravené na poličke. Po obede im zvykla čítať rozprávky. S rešpektom sme ju pritom sledovali. Ja už v ranej puberte, rodičia vo veku, ktorý vidí detstvo ako zázračný, až posvätný čas.

Sigur Rós vnikli na svetovú scénu potichu a bez akejkoľvek pompy, ako trojica rozvíjajúca zvláštny intergalaktický ambient, ktorý sa popri atmosfére vesmírnej temnoty držal pri mrazivej a tvrdej zemi.

Vážení delegáti. Som rád, že sme sa tu takto stretli na našom kongrese ľudí milujúcich ľudstvo nadovšetko nekonečnou láskou. Som rád, že je nás toľko, vidím vo vás nádej, že voľne sa pohybovať budú môcť v budúcnosti len ľudia šíriaci skutočné hodnoty, najmä ale tej správnej identity a orientácie. Naša bezbrehá láska ku každému tvorovi na našej milovanej Zemi nám ukazuje správny smer, ktorým je ochrana každého, a to aj pred ním samotným. Ako prvé budeme musieť zakázať manželstvo. Najmä to medzi mužom a ženou.

„Tak čo, tresneme im a pobežíme?“ „Musíme to urobiť rýchlo, keď sa začne brzdiť...“