Pondelkové popoludnie bolo pre Juana Carlosa Fernandeza ako každé iné. Voda tvrdohlavo nechcela tiecť z vodovodu, musel ju zberať pohárik po poháriku. Rodina sa krútila okolo jeho svokry, trpela už pol roka. Zomierala. A tento vychudnutý dlháň s úsmevom z Pinar del Rio sa pozeral na svoj telefón, či nemá novú správu. Rutina sa skončila, keď niekto zaklopal na dvere a podali mu predvolanie na políciu. El Juanca, ako ho volajú jeho priatelia, si zvykol na obvinenia štátnej bezpečnosti. Dlhodobá spolupráca s časopisom Coexistence a jeho občianska nonkonformnosť ho už viackrát dostali do cely alebo na policajnú stanicu. Nezakolísal ani teraz, povedal blízkym, kam musí ísť a odišiel.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Poverený riaditeľ Domu umenia/Kunsthalle Bratislava Juraj Čarný hovorí, že vždy chcel robiť sprostredkovateľa medzi umelcom a divákom. Dnes mu práca kurátora zaberá len desatinu času, inak je to predovšetkým manažovanie, cieľ však zostáva rovnaký.

Livio odcestoval a požiadal priateľov, aby sa mu postarali o najdôležitejšiu vec jeho života. Nebolo to dieťa ani domáce zvieratko alebo niečo podobné. Bola to rastlinka marihuany, ktorú bolo treba polievať, aby bola pripravená na výrobu prvých cigariet. Takáto starostlivosť si vyžaduje tých správnych „babysitterov“, ktorí ju dajú za okno, ale tak, aby ju nevideli susedia ani potenciálni bonzáci. Rastlinka to prežila, ale pri návrate domov si jej majiteľ sľúbil, že už nikdy svojho miláčika nenechá v rukách takých novicov.

Boli veľkou pýchou každého poriadneho prednovembrového záhradkára. Predovšetkým však toho, čo nemal ani úrodnú pôdu, ani slnečný svah. Aj keď mu v hnedej lepkavej hline nič nevyrástlo, aspoň ríbezle vždy zarodili. Tak mal pre istotu vysadených aj zo desať kríčkov.

Biľakov pamätník Komunistická strana Slovenska odhalila pamätník Vasiľovi Biľakovi v jeho rodnej obci Krajná Bystrá pri Svidníku. Obec mu tiež udelila čestné občianstvo a pri odhaľovaní pamätníka rečnil aj starosta. Biľak bol pritom prominentným komunistickým funkcionárom a jeho meno je aj pod pozývacím listom pre armády Varšavskej zmluvy, ktoré v roku 1968 okupovali Československo. Stal sa tiež jedným zo symbolov následnej normalizácie.

Krátko po smrti Jana Palacha urobil jeho posmrtnú masku. Neskôr mu vytvoril aj náhrobnú dosku, ktorú však ukradli a roztavili. Sochár Olbram Zoubek mal kvôli tomu problémy až do pádu komunistického režimu v roku 1989.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Do slovenských kín prichádza nová česká čierna komédia Díra u Hanušovic. Na režisérsku stoličku si prvýkrát sadol Miroslav Krobot, do hlavných úloh obsadil hercov pražského Dejvického divadla. V čom oneskorený debutant prekvapil a čo mu nevyšlo?

Niektoré hlasy hovoria o novom albumu U2 ako najhoršom spame v histórii popmusic, iní mu dávajú päťhviezdičkové hodnotenia. Songs Of Innocence nie je jediným albumom írskej štvorice, ktorý priniesol rozporuplné reakcie.