Stavím sa, že si nespomeniete, kedy bol posledný krízový summit v eurozóne. Problém je, že so stresom z Bruselu sa vytratilo aj odhodlanie riešiť dlhový problém.

Môj otec ešte za komunistov prechovával takú úctu ku Katolíckym novinám, že s nimi nedovolil ani podkúriť. Dodnes ich doma skladujeme. A pritom vtedy sa už vedelo, že redakcia potichu kolaboruje s komunistami skrze hnutie Pacem in teris. Keď sa v tých časoch spovedala istá babka, že necíti nejaké hriechy, kňaz sa jej spýtal: „Katolícke noviny čítate“? „Áno, samozrejme!“ „Tak ľutujte“ –znela odpoveď.

V utorok tento týždeň bude v Bratislave bez prílišného zveličovania balet svetovej úrovne. V SND vystúpi londýnska Akram Khan Company s predstavením iTMOi/in the mind of igor.

Videl som dobrý film, samozrejme, okrem Bonda, ten bol výborný. Vlastne aj film, o ktorom idem písať, je výborný. Volá sa Punk in Africa. Samotná kombinácia punku a Afriky je výborná, punk je totiž jeden z najlepších hudobných štýlov a Afrika je zas jeden zo šiestich najkrajších svetadielov. Mimochodom, odpoveď na otázku, koľko je svetadielov, vyzerá jednoducho, ale ani náhodou jednoduchá nie je. Veď si to skúste preskúmať na internete a uvidíte, koľko interpretácií nájdete, zaujímalo by ma, čo by uznal ako správnu odpoveď môj bývalý spolužiak z vysokej školy profesor Ambrózy, alebo geograf kartograf Marek Hanulík z Považskej Bystrice.

Vedel fantasticky spievať, písal silné a hlboké texty z odvrátenej strany života, kam ho zahnali tvrdé drogy. Layne Staley, spevák grungeových Alice In Chains.

Alessandro Baricco: Pán Gwyn, Andrzej Stasiuk: Bílá vrána, Ivica Ruttkayová: Hadia žena, E. Boboš Procházka, Marek Wolf: Diversion, Shugo Tokumaru: In Focus?

Dnes sa už ťažko zavďačíte mešcom plným mincí alebo stohom bankoviek ako v americkom filme. Kto chce byť teraz „in", platí telefónom. Jednoduchšie to hádam už ani nemôže byť.

Mottom Spojených štátov amerických je veta „E pluribus unum" (Z mnohosti jediné). Mottom Európskej únie je veta „In varietate concordia", ktorá sa oficiálne prekladá ako „Jednotní v rozmanitosti". Bolo by ťažké vystihnúť rozdiely medzi americkým a európskym modelom ešte jasnejšie, než to vyjadrujú tieto heslá. USA sú taviacim kotlom, zatiaľ čo Európa je mozaikou rôznych národov a kultúr, ktorá sa počas svojich dlhých dejín vyvíja.

Zdá sa, že 23 rokov po novembri 1989 je školstvo konečne „in". Ešte nie v zmysle vnímanej kvality či dotiahnutých reforiem, a dokonca ešte stále nie ani v zmysle priorít ? ale aspoň v zmysle pozornosti, ktorú sektoru školstva začína venovať verejnosť. Je to prvý malý krôčik. Prispel k tomu azda aj nedávny štrajk škôl, aj ten však odráža širší trend. Médiá sa školstvu venujú už nielen na bulvárnej úrovni, a nielen keď niečo praskne, vybuchne alebo spadne. Pozornosť ku školstvu nepochybne prilákal aj minister školstva Dušan Čaplovič svojou razanciou často kontroverzných riešení (i keď požiadavky na financie mu, zdá sa, energiu odobrali). Viacerí reformátori školského prostredia sa napriek Čaplovičovej snahe o väčšiu štátnu kontrolu nad vzdelávaním usilujú o zriadenie vlastných škôl. Noví ľudia, napríklad z manažérskeho prostredia, sa opatrne púšťajú do nových projektov vo vzdelávaní. Prekladajú sa knihy so školskou tematikou a aspoň v odbornej verejnosti sa diskutuje o tých, ktoré len nedávno vo svete vyšli. A objavujú sa aj nové nadácie, podporované z firemného prostredia. Blýska sa teda na časy?

Telefonický rozhovor s Mariánom Kočnerom, ktorého sme sa chceli opýtať, či stojí za schránkovou firmou Mafferton.