V roku 2008 zasiahla Island kríza. Skrachovali všetky banky a finančný systém sa zrútil. Neskôr sa niečo podobné stalo v Grécku a na Cypre. Ale prečo sa Island dostal z krízy, má nízku nezamestnanosť a fungujúcu ekonomiku, kým južní Európania sa tak trápia?

Začína sa máj, blíži sa čas piknikov a polihovania na tráve. Málokto však tuší, že sa popri tom voľkaní medzi zeleňou dá aj celkom slušne najesť. Alebo minimálne si zaobstarať suroviny na jarný šalát.

Tento text venujem všetkým, ktorí už niekedy čakali na veľké rozhodnutie o ich živote, napríklad ohľadom štúdia, zdravia alebo životného poslania. Všetkým, ktorí z toho boli napätí do prasknutia. A všetkým, ktorí v rámci toho čakania už dávno stihli všetko zanalyzovať – všetko za aj všetko proti – a tušili, aký postoj nakoniec zaujmú.

Keď sa povie Cyprus, predstaví si človek krajinu na konci Európy, ktorá toho so Slovenskom nemá veľa spoločného. Áno, má rovnako ako Slovensko euro, Slovensko dalo záruku 100 miliónov eur na záchrannú pôžičku Cyperskej republike, a tým sa to, takpovediac, končí. Pritom toho má Slovensko s Cyprom spoločného oveľa viac, než by mnohí Slováci tušili.

Najdôležitejšia správa uplynulého týždňa zaujala najmä zasvätené salóny, ale týka sa všetkých: novou šéfkou americkej centrálnej banky sa zrejme stane Janet Yellen. Čo spraví táto historicky prvá žena v čele Fedu s americkou aj svetovou ekonomikou?   

Chmáry nad slovenskými verejnými financiami dostali opäť o čosi temnejšie zafarbenie. Paradoxne, prvé optimistickejšie dáta o oživení – po roku a pol recesie v Únii – vyvolali u páru Fico & Kažimír presne opačnú odpoveď, než akú by Slovensko potrebovalo. Tu je: „Z viacerých ukazovateľov ekonomického vývoja sa dá odčítať, že Slovensko akoby krízu definitívne nechávalo za sebou,“ napísal vo svojej pravidelnej epištole pre HN predseda vlády.

Hovorí, že Rakúšania sa nevyrovnali so svojím fašizmom. Jeho vášňou je však Európa, ktorej elity a obyvateľov presviedča, že lepší svet nastane až vtedy, keď budú celkom zrušené národné štáty. Rakúsky spisovateľ a esejista Robert Menasse.

Majstrovstvá sveta v atletike, ktoré sa nedávno skončili v Moskve, určite vojdú do dejín. Nie kvôli rekordom, ale nechtom. Nie obyčajným nechtom, ale švédskym, ženským a ešte k tomu dúhovým. Čitatelia už určite tušia, o čom je reč. Áno, tá kombinácia Švédska a dúhy musí napovedať, že ide o niečo veľmi pokrokové, niečo progresívne, čo je absolútne top, au courant a wow. Čiže o protest proti zákonu, ktorý podpísal Vladimír Putin a ktorý podľa médií zaútočil na záujmy LGBT.

Šťastné sedmičky. V nedeľu (siedmy deň v týždni) 7. 7. vyhral Brit po sedemdesiatich siedmich rokoch Wimbledon. Keď naposledy turnaj na londýnskej tráve vyhrala britská singlistka Virginia Wadová, písal sa rok – tušíte správne – 1977.

Od chvíle, ako česká polícia spustila veľkú policajnú raziu, ktorá zatiaľ vyvrcholila pádom premiéra, sa už niekoľkokrát napísalo, že je to tragikomédia. Aspoň v línii príbehu, v ktorom milenka premiéra zariaďuje, aby vojenská kontrarozviedka sledovala jeho ženu, to tak určite je. Ale osud samotného Petra Nečasa, spôsob, akým sa zavŕšila jeho politická kariéra, je jednoznačne tragédiou. Vo vzduchu sa vznáša otázka, či politika nie je remeslo iba pre určitý typ ľudí: alfa samcov. K nim Nečas nikdy nepatril – ani vtedy nie, keď sa o to snažil.