Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koniec politického samotára

.daniel Kaiser .časopis .téma

Od chvíle, ako česká polícia spustila veľkú policajnú raziu, ktorá zatiaľ vyvrcholila pádom premiéra, sa už niekoľkokrát napísalo, že je to tragikomédia. Aspoň v línii príbehu, v ktorom milenka premiéra zariaďuje, aby vojenská kontrarozviedka sledovala jeho ženu, to tak určite je. Ale osud samotného Petra Nečasa, spôsob, akým sa zavŕšila jeho politická kariéra, je jednoznačne tragédiou. Vo vzduchu sa vznáša otázka, či politika nie je remeslo iba pre určitý typ ľudí: alfa samcov. K nim Nečas nikdy nepatril – ani vtedy nie, keď sa o to snažil.

.trochu exot
Expremiérovi sa trochu ironicky hovorilo Pán Čistý. Bola to asi pravda, keď orgány ani týždeň po razii neboli schopné pustiť médiám žiadny fakt, ktorý by spochybňoval jeho osobnú integritu. Petr Nečas bol v ODS roky považovaný za exota, ktorý si pedantne archivuje všetky účty na vyššie sumy (napríklad za dovolenky), aby mohol kedykoľvek preukázať, že má iba legálne príjmy.
Dnes štyridsaťosemročný Nečas pochádza z rodiny vojenského pilota. Vyštudoval fyziku v Brne a rok pred Nežnou revolúciou sa ako čerstvý ženáč usadil v Rožnove pod Radhoštěm. Prácu si našiel v miestnej Tesle. Do ODS vstúpil veľmi skoro po jej založení a v roku 1992 sa dostal do parlamentu. V ňom nepretržite sedel viac ako dvadsať rokov. Keď v roku 1997 dostal ponuku stať sa ministrom vnútra, ktorú vraj odmietol kvôli nesúhlasu manželky, mnohí v strane ho začali považovať za slabocha. Samotný Nečas to neskôr vysvetlil celkom rozumne. Na takú zodpovednú prácu sa vraj ešte cítil príliš mladý a neskúsený.
Roky 1998 až 2006, ktoré strávil v opozícii, však pre neho určite neboli strateným časom. ODS po odchode časti vedenia už v tom čase celkom ovládol autoritatívny Václav Klaus, ale Nečas sa mu dokázal postaviť, ak to považoval za zásadnú vec. V grémiu strany vystupoval napríklad proti tomu, aby ODS v rámci opozičnej zmluvy s ČSSD zahlasovala za návrh štátneho rozpočtu v podobe, v akej ho predložila sociálnodemokratická vláda. Celkovo však bol lojálnym a obľúbeným predsedovým vojakom. Klaus ho rešpektoval ako tieňového ministra obrany a oceňoval jeho kompetentnosť a vecnosť. Nečas sa vtedy staval ostro proti tendru na nákup stíhačiek, ktorý bol naprogramovaný tak, aby zvíťazili gripeny. Klausa dokonca dokázal presvedčiť, aby súhlasil s profesionálizáciou armády. Túto myšlienku mu však vzápätí vyfúkol sociálnodemokratický minister Jaroslav Tvrdík. Na rozdiel od Nečasa melodramatický extrovert.

.univerzál
Keď Václav Klaus po prehratých voľbách v roku 2002 odchádzal kandidovať za prezidenta, hľadal si ideologicky vyhraneného nástupcu. Nečas bol jasnou voľbou, ale ten nakoniec v súboji o stranícke predsednícke kreslo podľahol Mirkovi Topolánkovi, dovtedy nie príliš známemu, ale energickému politikovi z Ostravy. Tomu Nečas potom lojálne robil podpredsedu a považoval sa za akýsi korektív Topolánkových zbohatlíckych manierov. Blokoval mu niektoré nominácie  vnútri strany a neúspešne sa pokúšal odstaviť Topolánkovho kamaráta, lobistu Mareka Dalíka. Po historickej výhre ODS vo voľbách v roku 2006 sa Nečas stal ministrom práce a v tejto funkcii výrazne obmedzil zneužívanie sociálnych dávok. Bol to dôkaz jeho univerzálnosti. V akomkoľvek rezorte bol veľmi skoro schopný získať erudíciu.
Potom prišlo viac ako rok trvajúce interregnum s úradníckou vládou nestraníka Jana Fischera. Vtedy sa už zreteľne začal prejavovať úpadok ODS. Klaus ju dokonca začal prezývať PDS – Podnikateľská demokratická strana. Keď sa v roku 2010 stretli niektorí českí a slovenskí zbohatlíci na konskom póle na Štrbskom plese, Nečas nad fotografiou Dalíka, vystupujúceho zo súkromného lietadla, vtipkoval, ako sa strane uľavilo, že za Dalíkom z neho nevystúpil Topolánek. Maniere predsedu vtedy opatrne kritizoval už aj na verejnosti. Asi vtedy cítil zodpovednosť za stranu, v ktorej vyrástol a ktorá vtedy akoby pomaly smerovala k samovražde.

.na čele vlády
Ale aj v ňom sa ozvala túžba po moci, ktorú musel roky potláčať. V roku 2010 sa postavil na čelo nesúrodej vládnej koalície, ktorá bola celkovo skôr úspešná. Presadila opatrnú, ale aspoň nejakú dôchodkovú reformu, vyrovnala sa s cirkvami a podstatné je aj to, čo všetko sa Nečasovi podarilo zablokovať z agendy svojho rivala, ministra financií Miroslava Kalouska z TOP 09.  Napríklad obrovskú zákazku na odstránenie ekologických záťaží v privatizovaných podnikoch, ktorá smrdela na diaľku. Dôležité bolo aj to, že Nečas v roku 2011 odmietol podpísať európsky fiškálny pakt. Česko si tak vytvorilo psychologickú výhodu a naučilo sa sebavedomejšiemu správaniu vnútri EÚ. To neskôr využilo napríklad aj pri rokovaniach o bankovej únii.
Po celý čas sa však rozširoval aj počet Nečasových protivníkov. V koalícii aj vo vlastnej strane. Teraz sa vraciame k otázke, či sa povahovo uzavretý a podozrievavý človek hodí do politiky. Čo s ním urobí tlak, ktorému je ako premiér vystavený, alebo čítanie zvodiek tajnej služby?

.slabina Nagyová
Nečas je samotár, čo v politike znamená väčšiu či menšiu izolovanosť. Keď sa stal predsedom strany a mal menovať svojich straníckych spojencov, spomenul si na troch. S každým z nich sa postupne rozkmotril. Zatiaľ čo Nečasovi partneri vo vláde, minister Kalousek a na začiatku aj faktický šéf Vecí verejných Vít Bárta, vnímali politiku ako hru, ktorú si treba užiť a ktorej súčasťou je blufovanie a hra na pevnejšie nervy, Nečas otvorené konflikty neznášal. Málokedy dokázal svojim partnerom povedať nie tak, aby to ako definitívne „nie“ aj pochopili. Z takejto komunikácie je potom nakoniec ešte viac zlej krvi, než by bolo nutné.
Premiérovou veľkou a všeobecne známou slabinou bola, samozrejme, Jana Nagyová, nesmierne ambiciózna a panovačná žena. To, že s ňou má pomer, sa v ODS vedelo od začiatku. Na jednom víkendovom sústredení strany, niekedy v roku 2003, si ho totiž táto nižšia stranícka funkcionárka zo západného Česka pred zrakom všetkých odviedla priamo na izbu. Neskôr, ako šéfka jeho kancelárie, v ňom živila pocit ohrozenia, ktorý v jeho očiach ešte zvyšoval jej hodnotu. Na Nečasovu obranu však treba povedať, že aspoň pokrytecky nemoralizoval. Keď o ňom novinári písali ako o Pánovi Čistom, opatrne hovorieval: Ale ja vôbec nie som bez hriechov, rovnako ako nikto z vás. Dnes je jasné, že vtedy tým myslel to, čo sme ešte len tušili, že tým myslí.
V českom verejnom živote až doteraz platil štandard rozdvojenej morálky, ktorý takto kedysi nastavil ešte Václav Havel. Podľa neho sú verejná morálka, teda to, ako sa robí politika, a osobný  život dve rôzne veci. Lenže človeku, ktorý nedokáže vzbudzovať vrelé emócie, sa to zrejme neodpúšťa.

.frustrovaní detektívi
Zo spätného pohľadu mal Nečas skončiť s kariérnym postupom niekedy v rokoch 2008 – 2009. Ako politik bol vtedy v podstate hotový a predstavoval ideálny materiál pre politickú dvojku, ktorá máva v podstate rovnaký a niekedy aj väčší vplyv ako predseda. Problém je, že jednotku už vyčerpaná ODS nemala, a tak Nečas vyplnil vákuum. Zostala mu úloha hlavného ideológa a strategického mozgu strany. O ten však teraz ODS prišla zásahom skupiny detektívov a štátnych zástupcov, evidentne frustrovaných, že ich masívne vyšetrovanie stále neprináša žiadne výsledky. Títo diletanti potom zostrelili človeka, ktorý im umožnil, aby predviedli, čo v nich je.

Autor je komentátor Lidových novín.

Ppetr Nečas/
Narodil sa v roku 1964 v Uherskom Hradišti. V roku 1988 absolvoval fyziku na Prírodovedeckej fakulte na univerzite v Brne, nastúpil do podniku Tesla v Rožnove pod Radhoštěm ako výskumný pracovník. V roku 1991 vstúpil do Klausovej ODS, kde postupne stúpal vyššie. V roku 1992 sa stal poslancom Českej národnej rady, orientoval sa na zahraničnú a bezpečnostnú politiku, v roku 1995 sa stal prvým námestníkom ministra obrany. V roku 1999 bol zvolený ako podpredseda ODS a v rokoch 2006 až 2009 zastával post ministra práce a sociálnych vecí v Topolánkovej vláde. Po odchode Topolánka bol zvolený za predsedu ODS a po voľbách v roku 2010 sa stal premiérom ČR, ktorým bol do 17. júna 2013. S manželkou Radkou má štyri deti.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite