Približne od polovice 17. storočia začala trápiť obyvateľov Anglicka a neskôr aj ďalších krajín s rozvíjajúcim sa priemyslom dovtedy zriedkavo sa vyskytujúca choroba. Prejavovala sa ťažkými deformáciami kostí a postihovala najmä deti. Nikto nevedel, kde sa vzala, ani ako ju liečiť.

Niektoré filmy majú svoje pokračovanie. Aj môj zážitok učiteľa zo zdravotnej školy. Tak teda: vedel som, že dievčatá, ktoré bývali v internáte, na víkend cestovali domov. Pritom niektoré využívali autostop, lebo je to rýchlejšie, ušetria a niekedy je to vraj aj celkom vzrušujúce. Tak sme o tom hovorili: o pozitívach a rizikách. Prečítal som ako provokáciu príbeh z čiernej kroniky, v ktorom študentka po návšteve priateľky zmeškala autobus. Hoci bola noc, rozhodla sa stopovať, jeden šofér zastal, no po čase zabočil do lesa, tam ju znásilnil, hodil do krovia a zmizol. Keď ju zúboženú našli, nevedela si spomenúť na tvár ani na auto.

Trápim sa pre starého muža z rohu ulice. Celý život pracoval, a teraz predáva cigarety tam, na rohu ulice. Trápim sa pre mladé dievča. Každý deň sa pozerá do zrkadla, aby sa potom vydala na trh so sexom. Dúfa, že tam stretne cudzinca, ktorý ju odtiaľto zoberie preč. Trápim sa pre muža s čiernou kožou, každé ráno skoro vstáva, ale bez ohľadu na to sa nikdy nedočká práce, akú si zaslúži. Vinou rasizmu, viditeľného aj neviditeľného. Trápim sa pre zvráskavenú štyridsiatničku, každý mesiac platí poplatky odborom, ale každé ráno sa obáva, že ju vyhodia z práce a ona si nebude vedieť rady. Trápim sa pre tínedžera z provincie. Sníva o tom, že odíde do Havany, pretože doma pozná iba nedostatok, zle platenú prácu a alkohol.

Sloboda názorov je ohrozovaná z dvoch strán. Na jednej strane je obmedzovaná, a príkladov je veľa. Niektoré sú naozaj absurdné. Sudkyňa Helena Kožíková zažalovala Rozhlas a televíziu Slovenska za zverejnenie svojej tváre vo filmovom dokumente Zuzany Piussi Nemoc tretej moci o slovenskom súdnictve za samovlády Štefana Harabina. Ten film je pravdivý a trpký, dnes oveľa trpkejší ako pred rokom. Lebo, ak vtedy aj bol o nádeji na spravodlivosť a kládol si otázku, či a ako ju možno dosiahnuť, dnes z neho vyžaruje beznádej, že na Slovensku je spravodlivosť nemožná a že je to trvalý stav. Mentálne pochádza trestné oznámenie vtedajšej členky Súdnej rady Kožíkovej „vo veci prečinu porušenia dôvernosti ústneho prejavu osobnej povahy“ z útrob komunistického režimu, pre ktorý bolo trestanie slobody názorov pracovnou náplňou.

Univerzita Janka Pukoslava Hokejku vznikla v hlave Petra Rafaja v roku 1999, reálne ju FSH akreditovala o rok neskôr. Odvtedy prešlo 12 rokov. Na začiatku škola nemala žiadneho profesora a dokonca ani docenta. Každý, kto chcel akademicky postupovať, musel vypracovať prácu a tú obhájiť na verejných obhajobách s často búrlivými diskusiami. Vrátane prezidenta FSH. Momentálne má univerzita vedeckú radu, zloženú z troch profesorov a štyroch docentov, tí tu pracujú exkluzívne. Školu zatiaľ ukončili len traja študenti, Aďa Lojdová, Martin M?ller a Peter Pertuf.

Je to strašne, ale naozaj strašne dôležité. Je strašne dôležité prinášať dobré správy, nie na zaslepenie, ale na otvorenie očí. Lebo tá slepota v tejto krajine je umelá. Nevychádza z pravdy. Modifikuje ju, násobí na entú, nezopdpovední ľudia priložia polienko do ohňa a už to máme. Neznášanlivosť, ktorá sa zdá strašne neškodná a normálna. Za vtipy o Cigánoch sa predsa nevraždí. Je predsa normálne deťom hovoriť, aby sa s Cigánčatami nehrali. Je normálne chytiť si kabelku, keď prejde okolo Róm. Je normálne nepodať pomocnú ruku, je normálne ešte po tej nastrčenej aj podupať. Strašne dobre sa to celé médiám predáva. Tak sa dobre predáva, keď prichytia celebritu s niekým nevhodným. Predáva sa totiž zlo. V správach, v tlači, všade.

Prvého novembra 1910 bola v centre Bratislavy otvorená budova tržnice. Starej tržnice, ako ju dnes nazývame. Dnes je Stará tržnica otvorená len príležitostne. Nemuselo by to tak byť.

Keď ju olúpete a napočítate v hrsti dvanásť mesiačikov, okamžite si máte niečo priať. Vaše želanie sa do roka zaručene splní. Až takú má vraj silu na prvý pohľad obyčajná mandarínka.

Najvyššiu ponuku na vydavateľské práva Satanských veršov prekonala v roku 1988 iná ponuka o celých stotisíc dolárov. Literárny agent Andrew Wylie, verný svojej prezývke „Šakal“, povedal svojmu klientovi, aby ju odmietol.

Vraj je národným jedlom Bieloruska. Nebyť bryndzových halušiek, určite by sa stala jedným z horúcich kandidátov aj na to naše. Niekde ju volajú zemiaková baba, niekde haruľa a inde zas celkom obyčajne – zemiaková placka.