Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jaroslav Haščák ide do väzby.

Déčko

.alexandra Mojžišová .časopis .veda

Približne od polovice 17. storočia začala trápiť obyvateľov Anglicka a neskôr aj ďalších krajín s rozvíjajúcim sa priemyslom dovtedy zriedkavo sa vyskytujúca choroba. Prejavovala sa ťažkými deformáciami kostí a postihovala najmä deti. Nikto nevedel, kde sa vzala, ani ako ju liečiť.

Ešte pred sto rokmi trpelo rachitídou (krivicou) veľké množstvo detí z európskych a amerických miest. Dnes sa táto choroba vyskytuje v rozvinutých krajinách už len ojedinele. K záchrane zdravia mestských detí viedli dve cesty, ktoré zo začiatku nemali spoločné vôbec nič a nakoniec úplne všetko.
Po jednej aj po druhej z týchto ciest začali ľudia kráčať v roku 1919. V tomto roku dokázal anglický lekár Edward Mellanby jednak vyvolať a jednak vyliečiť rachitídu u pokusných šteniat. Kľúčovú úlohu pri liečbe prisúdil správnej výžive. V tom istom roku uvidel nemecký lekár Kurt Huldschinsky možnosti terapie tejto choroby v celkom inom svetle. Kľúčovú úlohu pri liečbe prisúdil správnemu svetlu.

.rybí olej
Keď si Edward Mellanby prezrel röntgenové snímky šteniat, kŕmených chlebom a odtučneným mliekom, bolo mu jasné, že dosiahol, čo chcel – šteniatka vykazovali jasné príznaky rachitídy. Takýmto spôsobom si potvrdil svoju základnú hypotézu, podľa ktorej mala byť príčina tejto choroby dietetická, t.j. že choroba mala byť spôsobovaná nedostatkom nejakej látky v strave.
V tom čase sa už vedelo, že okrem základných živín (proteíny, sacharidy, tuky a minerály) potrebuje telo pravidelne dostávať aj malé množstvá niektorých konkrétnych látok, bez ktorých nie je schopné správne fungovať. Väčšinu látok, dôležitých pre život, si organizmus vie syntetizovať sám zo základných živín, ale v prípade niektorých to jednoducho nedokáže, a preto ich musíme získavať z potravy. V roku 1919 boli známe tri typy takýchto látok a pomaly sa pre ne začínalo používať označenie vitamín A, vitamín B a vitamín C.
Keď Mellanby pridal šteňatám do potravy pomarančovú šťavu (zdroj vitamínu C), rachitída neustúpila. Podobné to bolo aj s kvasnicami (zdroj vitamínu B), ale po pridaní oleja z treščej pečene (zdroj vitamínu A) sa stav kostí pokusných zvierat výrazne zlepšil. Mellanby z toho usúdil, že vitamín A má okrem prorastového účinku aj účinok protirachitický.
Prvý drobný krok k odhaleniu nesprávnosti tohto úsudku neurobil nikto iný, ako Frederick  Hopkins – objaviteľ vitamínu A. Ten v roku 1920 ukázal, že tento vitamín stráca svoje účinky, ak je jeho zdroj (v Hopkinsovom prípade maslo) vystavený vysokej teplote za prítomnosti vzduchu. Druhý, asi sedemmíľový krok urobil o dva roky neskôr americký tím pod vedením Elmera McColluma. Američania zopakovali Hopkinsovu procedúru (hoci nie s maslom, ale s rybím olejom) a ukázali, že hoci typické účinky vitamínu A naozaj vymizli, protirachitické účinky zostali zachované. Usúdili z toho, že za tieto protirachitické účinky je zodpovedná iná látka ako vitamín A, nachádzajúca sa tiež v rybom oleji. A keďže táto látka mala všetky vlastnosti vitamínov, nazvali ju tiež vitamínom. A keďže prvé tri písmená abecedy už boli minuté, dostal tento nový vitamín meno D.

.horské slnko
Keď si Kurt Huldschinsky prezrel röntgenové snímky detí s ťažkou rachitídou, vystavovaných malým dávkam žiarenia z ortuťovej výbojky, bolo mu jasné, že dosiahol, čo chcel – stav detí vykazoval jasné zlepšenie. Takýmto spôsobom si potvrdil svoju základnú  hypotézu, podľa ktorej mal byť protirachitický účinok dostatočne častého pobytu v prírode spôsobovaný ultrafialovou zložkou slnečného žiarenia.
Ako na také niečo prišiel? Nuž, keď si uvedomil, že pobyt na horách je v prípade rachitídy nielen účinnou prevenciou, ale často aj úspešnou terapiou, začal rozmýšľať, čo konkrétne je v tých horách také výrazne iné ako v mestách. Celkom určite je tam čistejší vzduch, ale okrem toho je tam iné aj svetlo. Slnečné žiarenie totiž obsahuje okrem viditeľného svetla aj infračervené a ultrafialové žiarenie, pričom to ultrafialové je atmosférou zoslabované najviac. A keďže na horách má slnečné svetlo za sebou o niekoľko kilometrov kratšiu cestu atmosférou než v nižších nadmorských výškach, ultrafialová časť žiarenia je tam zoslabená menej.
Huldschinsky teda vytvoril umelé horské slnko v mestskej ordinácii, vyskúšal ho a konštatoval, že protirachitický účinok je evidentný. Ale vôbec nebolo jasné, akým mechanizmom vlastne slnečné žiarenie proti rachitíde pôsobí.
Na odhalení tohto mechanizmu pracovalo niekoľko vedeckých tímov a zistili priam neuveriteľné veci. V roku 1923 sa pri pokusoch dvoch Angličaniek – Eleanor Hume and Hannah Smith – ukázalo, že k zlepšeniu stavu rachitických potkanov nedošlo len u jedincov, ktoré boli priamo vystavené UV žiareniu, ale aj u tých, ktoré síce ožiarené neboli, ale boli umiestnená do predtým ožiarených klietok. A to teda bola záhada par excelence. Ako mohlo ožarovanie prázdnych klietok akokoľvek vplývať na zdravie potkanov?
Nuž, v prvom rade si treba uvedomiť, že prázdne klietky nie sú v skutočnosti prázdne, je v nich vzduch. Možno sa pri ožarovaní niečo deje so vzduchom a možno práve preto je horský vzduch zdravý. Túto hypotézu Angličanky hneď preverili a chvíľu sa zdalo, že sa ju podarilo potvrdiť. Neskôr sa však ukázalo, že to bola falošná stopa, a tak sa sústredili na ďalšie veci, ktoré ešte boli v „prázdnych“ klietkach. Lenže veľa tam toho nebolo – vlastne už len piliny. S pilinami to však dopadlo podobne ako so vzduchom. Po podrobnom preskúmaní sa teda záhada ukázala ešte záhadnejšia.
Vyriešili ju až dvaja Američania – Harry Steenbock a Alex Black – ktorí si uvedomili, že v pilinách sa väčšinou nachádzajú aj nejaké zvyšky potravy a že práve tie by sa po ožiarení mohli dostať do organizmu potkanov a vyvolať tam protirachitické účinky. A tak začali ožarovať UV žiarením nie potkany, ale ich stravu. A rachitída ustupovala jedna radosť.
A keď to tak výborne fungovalo u potkanov, prečo by to nemalo fungovať aj u ľudí? Ochrana pred rachitídou ožarovaním mlieka je určite príjemnejším variantom než konzumácia značne neobľúbeného rybieho oleja. Steenbock si to zrejme dobre uvedomoval, preto si dal spracovanie potravín UV žiarením patentovať a zarobil na tom milióny dolárov, z ktorých väčšinu investoval späť do výskumu. A veruže ešte bolo čo skúmať.

.vitamín?
Základná otázka, ktorú priniesli skvelé objavy prvej polovice 20. rokov, znela takto: Ako je možné, že rachitída sa dá veľmi úspešne liečiť dvoma tak zásadne odlišnými spôsobmi? Odpoveď priniesli až 30. roky a znela takto: Nie sú to dva zásadne odlišné spôsoby, v obidvoch prípadoch dostáva telo tú istú látku. Kľúčom k tejto odpovedi je jednoduchý fakt, že vitamín D v skutočnosti nie je vitamín.
Pripomeňme si, že pod vitamínmi rozumieme látky, ktoré si náš organizmus nevie sám syntetizovať. Ale v prípade vitamínu D to tak nie je. Ten si náš organizmus dokáže vyrábať sám, a to  na dva ťuky. Najprv si z cholesterolu vyrobí látku, ktorá sa volá 7-dehydrocholesterol. Táto látka sa ukladá v koži, a tam sa z nej pôsobením UV žiarenia stáva vitamín D. Takto sme schopní získať všetok vitamín D, ktorý naše telo potrebuje na správnu mineralizáciu kostí a zubov, a nielen to. Výskumy z posledných rokov ukazujú, že vitamín D hrá mimoriadne dôležitú úlohu aj pri správnom fungovaní imunity – jeho nedostatok je spojený s niektorými autoimunitnými ochoreniami aj s viacerými druhmi rakoviny.
Obe látky – 7-dehydrocholesterol aj vitamín D – vyrábame nielen my, ale väčšina živočíchov, medzi nimi aj kravy. Časť vyrobeného vitamínu ukladajú do mlieka a preto môžeme získavať hotový vitamín D tak, že mlieko vypijeme. Okrem vitamínu D ukladajú kravičky do mlieka aj spomínaný 7-dehydrocholesterol, ktorý sa po vystavení UV žiareniu mení na vitamín D (a tiež na doláre na Steenbockovom účte).
Ešte účinnejšie vyrábajú vitamín D niektoré mikroorganizmy, ktoré sú súčasťou morského planktónu. Z planktónu sa vitamín D dostane k treskám, ktoré si ho ukladajú v pečeni. Veľa hotového vitamínu D preto môžeme získať aj tak, že zjeme treščiu pečeň.
Vitamín D vďačí za svoje meno tomu, že sme ho v oleji z treščej pečene objavili skôr ako vo vlastnej koži. A hoci vitamínom v skutočnosti nie je, predsa len si to meno do značnej miery zaslúži. Pretože ešte aj dnes, takmer sto rokov po jeho objave, trpíme naďalej jeho nedostatkom a často sme odkázaní na jeho príjem v potrave alebo tabletkách. Príčinou je skutočnosť, že na slnku trávime príliš málo času a keď už na to slnko konečne ideme, tak sa natrieme krémami na opaľovanie, ktorými spoľahlivo odfiltrujeme tú UV zložku slnečného žiarenia, ktorá premieňa v našej koži 7-dehydrocholesterol na vitamín D. Ešteže sa nenatierajú aj kravy a planktón – to by sme veru zle dopadli.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite