Vo filme Alice Nellis Andělé všedního dne podľa rovnomennej knihy Michala Viewegha vidíme okrem smutných, s koncom vlastnej existencie konfrontovaných ľudí aj štyroch anjelov, ktorí sa im snažia pomôcť. Podarilo sa známej režisérke spojiť nebeský a pozemský svet?

Liečia emócie? Samozrejme! Tie pozitívne. Negatívne emócie zdraviu škodia. Jedny aj druhé sú infekčné. Indukovaný efekt negatívnych emócií po sebe zanecháva agresívnych, mrzutých a frustrovaných ľudí. Otázka znie: Prečo si negatívne emócie významná časť politických elít, médiá a pospolitý ľud tak obľúbili? V opačnom prípade by literárne bestsellery, filmy, volebné kampane i rétorika úspešných politických vodcov vyzerali inak.

Do slovenských kín prichádza film režiséra Miloslava Luthera Krok do tmy, inšpirovaný novelou Alfonza Bednára Rozostavaný dom. Je pokusom o spracovanie ťaživých päťdesiatych rokov. Neúspešným pokusom.

Keď idete do New Yorku z letiska JFK taxíkom po Queens Bullevarde popri New Calvary Cemetery, známom z filmu Polnočný kovboj, cez Queensboro Bridge na Manhattane, spievajte si niečo z Bernsteinovej West Side Story.

Niekedy nás na filme zaujme to, že sa vďaka nemu ocitáme v nám dôverne známom prostredí. Ale niekedy je to presne naopak. Ako vo filme Myroslava Sloboshpytského Kmeň.

Výtvarníčka a filmárka Anabela Žigová má za sebou slovenskú premiéru filmu Salto mortale, ale tým sa jej práca na ňom neskončila, teraz sa treba postarať o distribúciu. Vianoce bude tráviť v Prahe, doma je v New Yorku, Paríži aj Bratislave. Cíti sa svetoobčiankou.

Na plátnach nad hlavami sa premietajú scény z filmov, zo stien sa valia informácie a štatistiky. V pozadí javiská pre tanečníkov, z diaľky počuť opernú áriu. Chaos ako pracovná metóda. Architektúra tu je prítomná, ale nečakajte domy a už vôbec nie súčasné. 14. benátske Bienále architektúry.

Športové dokumenty sú v Amerike filmovou disciplínou, ktorú môžeme len obdivovať. Väčšinou z diaľky, o mnohých vynikajúcich sfilmovaných príbehoch z ríše športu sa ani nedozvieme. Američania však majú desiatky, možno stovky hrdinov bejzbalu, amerického futbalu, basketbalu, golfu či automobilových pretekov a nakrútili o nich tisícky hodín dokumentárnych filmov vyvolávajúcich zimomriavky.

Priznávam, že kým som nevidela film Opři řebřík o nebe (2014), nemala som o existencii jeho režisérky, dokumentaristky Jany Ševčíkovej (1953) ani potuchy. Dobehla som zanedbané, trošku som sa zoznámila s jej tvorbou a otvoril sa mi pred očami zaujímavý, ucelený, oslovujúci i provokujúci pohľad na svet.

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.