V roku 1987 nakrútil Win Wenders nádherný, hlboký, silný film, okorenený jemným humorom – Nebo na Berlínom. V ňom sa Damiel a Cassiel, dvaja urastení novodobí anjeli v dlhých fešáckych kabátoch, ocitajú v meste, vtedy ešte rozdelenom povestným múrom. Rozprávajú sa, stretávajú ľudí, túlajú sa ulicami, túžia, pomáhajú, súcitia, zamilúvajú sa, počúvajú muziku, vnárajú sa do stoviek človečích myšlienok. Pri zrode filmu bol aj spisovateľ Peter Handke. Jeho krásne slová sa vylievajú z plátna ako balzam na dušu.
V roku 2014 nakrútila česká filmová režisérka Alice Nellis film Andělé všedního dne (slovenská distribúcia ho nazvala Anjeli, aby sa to dobre plietlo s nedávnym filmom Roba Švedu), ktorý Nebo nad Berlínom všeličím pripomína, a tak sa asi nevyhne u divákov vynútenému porovnávaniu. V ňom sa Hachanel, Jofaniel, Ilmut a Nith-Hajah, štyria anjeli, vlastne traja anjeli a jedna anjelica, ocitajú v dnešnej Prahe. Aj pri zrode tohto filmu, ako už viac ráz pri iných tituloch, stál spisovateľ – Michal Viewegh. Zdá sa mi, že to nebol najlepší nápad. Alice Nellis sa totiž v predchádzajúcej tvorbe nezvykla opierať o literárne predlohy či scenáristických spolupracovníkov. A išlo jej to k duhu. A keď to už spravila, mala šťastie a nepošmykla sa.
.od Tajností po Perfect Days
Na potvrdenie predchádzajúcich viet skúsim krátku rekapituláciu. Napríklad film Tajnosti (2007) je o manželke bohatého manžela, o matke dospievajúcej dcéry, o mileneckých vzťahoch a, režisérkinými slovami, o tom, že „aby člověk mohl začít znovu, od nuly – to znamená s čistou hlavou a čistým svědomím, musí se nejdříve k té nule vrátit. Naše hlavní hrdinka tento bod nula hledá. Rozhodla se vyřešit svou budoucnost, ale zjišťuje, že pokud nedořeší svou minulost, jakákoli budoucnost je stejně předem odsouzená k polovičatosti.“ Dôležité poznanie.
Snímka Mamas & Papas (2010) zas rozpráva o zlomových situáciách v živote štyroch žensko-mužských párov: márna snaha o splodenie dieťaťa, premýšľanie o interrupcii, smrť dieťaťa... Režisérka kladie svojim postavám pod nohy poriadne polená – v tom sa veľmi podobá na súčasný svet. Nastáva veľká divácka miera stotožnenia sa. Takmer každý sme nejakým spôsobom konfrontovaný s rodičovstvom. Sme či boli sme mamami a otcami, alebo sme o tom aspoň snívali, premýšľali, alebo sme sa minimálne museli vyrovnať s tým, že rodičovstvo „jednoducho“ vymažeme zo svojho zorného poľa...
Aj film Perfect Days (2011) opäť nellisovským spôsobom prepiera manželské, partnerské, rodinné vzťahy, ktoré nás všetkých voľky-nevoľky do veľkej miery určujú, a vznikol ako adaptácia divadelnej hry škótskej dramatičky Lizy Lochheadovej (ktorú pre Divadlo Na zábradlí režírovala Alice Nellis). Stretneme sa v ňom s rozvedenou Erikou Oskarovou, ženou stredného veku, úspešnou, populárnou, krásnou, materiálne zabezpečenou a spaľujúco túžiacou po vlastnom dieťati.
.medzi zemou a nebom
Dej snímky Andělé všedního dne sa krúti okolo pomerne malého počtu postáv: učiteľ autoškoly a učiteľka detí (uväznení v manželskom zväzku unavenom rokmi), kuchárka zo školskej jedálne a jej rozvodom rozorvaný syn, Ester poznačená nedávnou smrťou milovaného manžela, mladý pár, ktorému dni znepríjemňuje bývalý ženin partner... Tie postavy sa, vedome či náhodou, ocitajú v nebezpečnej blízkosti končiacej sa existencie. „Zjednodušeně řečeno, člověk neví dne ani hodiny a každý den může být poslední. Teoreticky to sice víme, ale prakticky tak většinou nežijeme. A čas od času mi přijde dobré si tohle připomenout,“ povedala o téme svojho najnovšieho príbehu Alice Nellis.
No ešte sú tu tí štyria anjeli, zniesli sa na neslávne preslávený Nuselský most a rozbehli sa do blízkostí ľudí. Vidia, čo ľudia činia, vedeli by poradiť, ako sa vyhnúť (aj fatálnej) šlamastike, ale nemôžu. Môžu byť len mlčanlivými sprievodcami. Alebo nie? Môžu sa niekedy aj viditeľne zhmotniť a postrčiť osudy smrteľníkov veselším smerom? A má to vôbec zmysel?
Andělé všedního dne sú akýsi rozpoltený film – na časť pozemskú a časť anjelskú. Tá prvá odkrýva všedné, a preto publiku blízke stránky života. Vzhľadom na režisérkine predchádzajúce filmy sa v tejto rovine pohybujeme v Nellisinom trademarkovom dramatickom priestore – vzťahy, rodina, každodennosť. Je to hrozne smutné i hrozne veselé zároveň. Odpozeraná realita opečiatkovaná rozprávačským, dramaturgickým, vizuálnym talentom. Život. To Alice Nellis ovláda naozaj bravúrne. (A, napríklad, skvelí herci môžu skvelo hrať.)
Ale v nebeskej, anjelskej rovine čosi, zdá sa mi, škrípe. (A herci, nech by boli akíkoľvek kvalitní a kreatívni, celkom presne nevedia, čo si so svojou rolou počať. Tak sa k slovu dostáva to, čo sa zvykne nazývať: prehrávanie.) Akoby tam anjeli boli navyše, takí nevtipne malicherní deuskovia ex machinae. Ten humor, ktorý okolo seba šíria, je trochu nedôstojný. Viem, život tiež často nebýva dôstojný a stojí za výsmech, ale predsa. Myslím, že tá vieweghovština Alice Nellis nesvedčí. A je to škoda, lebo v tom filme je plno silných miest, vyrozprávaných s veľkým autorským nadhľadom. Lenže k (fyzickému, duševnému či duchovnému) prepojeniu anjelskej a ľudskej komunity nad Prahou, na rozdiel od Berlína, nedošlo. Možno mali byť Hachanel, Jofaniel, Ilmut a Nith-Hajah neobyčajní svojou civilnosťou. Ale sú plytkí. Vlastne zbytoční. A to je, aspoň na mňa, prihorké „sústo“.
Anjeli (Andělé všedního dne, Česko 2014). Námet: kniha Michala Viewegha Andělé všedního dne. Scenár: Alice Nellis. Réžia: Alice Nellis. Kamera: Matěj Cibulka. Hudba: Michal Noviski. Hrajú: Zuzana Bydžovská, Zuzana Kronerová, Eliška Křenková, Klára Melíšková, Marián Labuda st., Vojtěch Dyk, Vladimír Javorský, Bolek Polívka.
V roku 2014 nakrútila česká filmová režisérka Alice Nellis film Andělé všedního dne (slovenská distribúcia ho nazvala Anjeli, aby sa to dobre plietlo s nedávnym filmom Roba Švedu), ktorý Nebo nad Berlínom všeličím pripomína, a tak sa asi nevyhne u divákov vynútenému porovnávaniu. V ňom sa Hachanel, Jofaniel, Ilmut a Nith-Hajah, štyria anjeli, vlastne traja anjeli a jedna anjelica, ocitajú v dnešnej Prahe. Aj pri zrode tohto filmu, ako už viac ráz pri iných tituloch, stál spisovateľ – Michal Viewegh. Zdá sa mi, že to nebol najlepší nápad. Alice Nellis sa totiž v predchádzajúcej tvorbe nezvykla opierať o literárne predlohy či scenáristických spolupracovníkov. A išlo jej to k duhu. A keď to už spravila, mala šťastie a nepošmykla sa.
.od Tajností po Perfect Days
Na potvrdenie predchádzajúcich viet skúsim krátku rekapituláciu. Napríklad film Tajnosti (2007) je o manželke bohatého manžela, o matke dospievajúcej dcéry, o mileneckých vzťahoch a, režisérkinými slovami, o tom, že „aby člověk mohl začít znovu, od nuly – to znamená s čistou hlavou a čistým svědomím, musí se nejdříve k té nule vrátit. Naše hlavní hrdinka tento bod nula hledá. Rozhodla se vyřešit svou budoucnost, ale zjišťuje, že pokud nedořeší svou minulost, jakákoli budoucnost je stejně předem odsouzená k polovičatosti.“ Dôležité poznanie.
Snímka Mamas & Papas (2010) zas rozpráva o zlomových situáciách v živote štyroch žensko-mužských párov: márna snaha o splodenie dieťaťa, premýšľanie o interrupcii, smrť dieťaťa... Režisérka kladie svojim postavám pod nohy poriadne polená – v tom sa veľmi podobá na súčasný svet. Nastáva veľká divácka miera stotožnenia sa. Takmer každý sme nejakým spôsobom konfrontovaný s rodičovstvom. Sme či boli sme mamami a otcami, alebo sme o tom aspoň snívali, premýšľali, alebo sme sa minimálne museli vyrovnať s tým, že rodičovstvo „jednoducho“ vymažeme zo svojho zorného poľa...
Aj film Perfect Days (2011) opäť nellisovským spôsobom prepiera manželské, partnerské, rodinné vzťahy, ktoré nás všetkých voľky-nevoľky do veľkej miery určujú, a vznikol ako adaptácia divadelnej hry škótskej dramatičky Lizy Lochheadovej (ktorú pre Divadlo Na zábradlí režírovala Alice Nellis). Stretneme sa v ňom s rozvedenou Erikou Oskarovou, ženou stredného veku, úspešnou, populárnou, krásnou, materiálne zabezpečenou a spaľujúco túžiacou po vlastnom dieťati.
.medzi zemou a nebom
Dej snímky Andělé všedního dne sa krúti okolo pomerne malého počtu postáv: učiteľ autoškoly a učiteľka detí (uväznení v manželskom zväzku unavenom rokmi), kuchárka zo školskej jedálne a jej rozvodom rozorvaný syn, Ester poznačená nedávnou smrťou milovaného manžela, mladý pár, ktorému dni znepríjemňuje bývalý ženin partner... Tie postavy sa, vedome či náhodou, ocitajú v nebezpečnej blízkosti končiacej sa existencie. „Zjednodušeně řečeno, člověk neví dne ani hodiny a každý den může být poslední. Teoreticky to sice víme, ale prakticky tak většinou nežijeme. A čas od času mi přijde dobré si tohle připomenout,“ povedala o téme svojho najnovšieho príbehu Alice Nellis.
No ešte sú tu tí štyria anjeli, zniesli sa na neslávne preslávený Nuselský most a rozbehli sa do blízkostí ľudí. Vidia, čo ľudia činia, vedeli by poradiť, ako sa vyhnúť (aj fatálnej) šlamastike, ale nemôžu. Môžu byť len mlčanlivými sprievodcami. Alebo nie? Môžu sa niekedy aj viditeľne zhmotniť a postrčiť osudy smrteľníkov veselším smerom? A má to vôbec zmysel?
Andělé všedního dne sú akýsi rozpoltený film – na časť pozemskú a časť anjelskú. Tá prvá odkrýva všedné, a preto publiku blízke stránky života. Vzhľadom na režisérkine predchádzajúce filmy sa v tejto rovine pohybujeme v Nellisinom trademarkovom dramatickom priestore – vzťahy, rodina, každodennosť. Je to hrozne smutné i hrozne veselé zároveň. Odpozeraná realita opečiatkovaná rozprávačským, dramaturgickým, vizuálnym talentom. Život. To Alice Nellis ovláda naozaj bravúrne. (A, napríklad, skvelí herci môžu skvelo hrať.)
Ale v nebeskej, anjelskej rovine čosi, zdá sa mi, škrípe. (A herci, nech by boli akíkoľvek kvalitní a kreatívni, celkom presne nevedia, čo si so svojou rolou počať. Tak sa k slovu dostáva to, čo sa zvykne nazývať: prehrávanie.) Akoby tam anjeli boli navyše, takí nevtipne malicherní deuskovia ex machinae. Ten humor, ktorý okolo seba šíria, je trochu nedôstojný. Viem, život tiež často nebýva dôstojný a stojí za výsmech, ale predsa. Myslím, že tá vieweghovština Alice Nellis nesvedčí. A je to škoda, lebo v tom filme je plno silných miest, vyrozprávaných s veľkým autorským nadhľadom. Lenže k (fyzickému, duševnému či duchovnému) prepojeniu anjelskej a ľudskej komunity nad Prahou, na rozdiel od Berlína, nedošlo. Možno mali byť Hachanel, Jofaniel, Ilmut a Nith-Hajah neobyčajní svojou civilnosťou. Ale sú plytkí. Vlastne zbytoční. A to je, aspoň na mňa, prihorké „sústo“.
Anjeli (Andělé všedního dne, Česko 2014). Námet: kniha Michala Viewegha Andělé všedního dne. Scenár: Alice Nellis. Réžia: Alice Nellis. Kamera: Matěj Cibulka. Hudba: Michal Noviski. Hrajú: Zuzana Bydžovská, Zuzana Kronerová, Eliška Křenková, Klára Melíšková, Marián Labuda st., Vojtěch Dyk, Vladimír Javorský, Bolek Polívka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.