Maďari čoraz viac desia Európu. Pätnásť percent a zisk troch mandátov v eurovoľbách pre krajnú pravicu však očakával málokto. Hnutie za lepšie Maďarsko (Jobbik) má pritom jednoduchý recept na úspech. Do úmoru hovorí o „cigánskej kriminalite“, najnovšie chce revíziu Benešovych dekrétov a Trianonu. Je dôvod sa báť?

„Máme sen – že Maďarsko patrí Maďarom. Naša vlasť nebude ďalšou Palestínou, nebudeme schudobnenou kolóniou, strácajúcou sa v beznádeji,“ píše Krisztina Morvai na internetovej stránke Jobbiku deň po voľbách do Európskeho parlamentu.

Ak existuje niečo s horšou prognózou ako hospodárska kríza, tak to sú slovensko-maďarské vzťahy. Kým na južnej strane Dunaja je rizikový faktor číslo jeden vzostup pouličného radikalizmu a násilia, na Slovensku sa vylieva z brehov extrém povýšený na vládnu a parlamentnú politiku.

S Ivanom Gašparovičom na prezidenstkom stolci strávime aj nasledujúcich päť rokov. Vďaka protimaďarskej munícií SNS ho zvolilo vyše 1 200 000 Slovákov. Smútiť však nemusí ani Iveta Radičová: jej boj s M. Dzurindom o líderstvo SDKÚ sa práve začína.

Všetky odlišnosti, ktoré sú medzi Českom a

Pozvanie pre Roberta Fica od Gordona Bajnaia znamená taký vývoj slovensko-maďarských vzťahov, ktorý by sa pred dvomi týždňami dal označiť za najmenej pravdepodobný. Vyhýbanie sa kontaktom na najvyššej úrovni bol predsa krok, ktorého sa Budapešť držala už od vyhlásenia nášho parlamentu o „večnosti“ Benešových dekrétov.

Hneď na začiatku upozorňuje, že na bilancujúci rozhovor vôbec nemá náladu. Hoci sklamanie z

Pôvodne som chcel tento materiál nazvať raňajky s kravou, večera s medveďom. Pretože ak putujete niekoľko dní po turistickej značke, stretne vás všeličo. Potom som si to však rozmyslel.

Andor Weér, hrdina a rozprávač z románu Attilu Bartisa (1968) Pokoj, sa po celý čas strhujúceho (nie v zmysle akčnom) príbehu pokúša nevyhovárať sa na chyby iných, neumývať sa v ich špine, nebyť zbabelý, vyslobodiť sa z krypty, kde sa dobrovoľne zahrabal, prosto žiť tak...