Keď si o desať rokov objednáte pizzu, je možné, že ju pred váš dom neprivezie hrdzavá fabia, ale ultramoderná bezpilotná helikoptéra. Drony podľa vizionárov zvládnu všetko, od stráženia ropovodu až po doručenie vakcíny do džungle.

Mal som zaujímavú diskusiu o Spojených štátoch európskych. Stretnutie s vysokopostaveným úradníkom Európskej komisie v Bruseli bolo pôvodne na inú tému, zmenila ju však jeho náhodná veta „Nebol som zástancom Spojených štátov európskych, ale po kríze z roku 2008 už som.“ Ako sa však ukázalo, je oveľa ľahšie všeobecne niečo vyhlásiť, než tento postoj obhájiť zoči-voči konkrétnym argumentom. Uznal to napokon aj autor výroku. Ak totiž jeho postoj začnete rozmieňať na drobné, aj keď pre mnohých znie na prvé počutie logicky a rozumne (poďme riešiť problémy spolu), dostanete jeho zástancov do problémov.

Môžeme ju označiť za prvú dámu slovenského šľachtenia viniča. Pani Dorota Pospíšilová (83) bola aktívna až do 79. roku svojho života. S ňou a s jej generáciou odborníkov sa šľachtenie viniča na Slovensku v 50. rokoch začalo a s ňou sa dnes, žiaľ, aj končí. Po tom, ako zrušili štátny ústav, kde pracovala, pôsobila iba v šľachtiteľskej stanici v Šenkviciach. A nemá nasledovníkov.

Petržalka ma šokovala. Príjemne. My, nepetržalskí Bratislavčania ju máme od detstva zafixovanú ako nepeknú panelstory, v ktorej sa nedá vyznať, a nieto ešte žiť. Dnes už je to len predsudok. Z okna vidím stromy, ohromné koruny gaštanov, z balkóna na druhej strane ku mne dolieha len snový džavot z kúpaliska Matador. Predstavte si, táto stará dobrá Matadorka funguje – stále stojí na Úderníckej ulici a dnes už má plnofarebné filmové čaro zo sedemdesiatych rokov. Z balkóna vidím kúsok modrého bazénu. Bývame v zázračnej „starej“ Petržalke.

Ekonomický analytik Dalibor Roháč pracuje v liberálnom think-tanku Cato Institute vo Washingtone DC. Tvrdí, že je platený za prácu, ktorá ho baví a robil by ju aj zadarmo. Písať by mohol odkiaľkoľvek, ale v DC sa stretáva s ľuďmi podobného záujmu.

Stačí posúvať granitové kocky na pamätníku Jána Langoša v Banskej Bystrici a po písmenkách sa vám ako skladačka odhalí jeho obľúbená veta: Ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený opakovať ju.

Celé storočia sa objavujú dve veľké predstavy slobody. Prvá predstava, možno ju nazvať „epická“, je sloboda, ako ju chápal Hegel alebo Marx: je to sloboda spasiteľov a revolucionárov.

Milí priatelia. Moja manželka je majsterkou neočakávania. V preklade to znamená, že nie je naivka. No nie je ani vypočítavá. V inom prípade by sa nevydala za básnika, čo je tvor nepoužiteľný. Snažím sa ju presviedčať, že v mojej osobe dostala viac, ako si myslí.

„Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou,“ povedal v novembri 1989 Václav Havel. Havlov poetický výrok nahradila 3. marca 1991, v deň medializovanej lži o cenzúrovaní Vladimíra Mečiara zo strany VPN, lož ako pracovná metóda. Posadila Mečiara na dvadsaťročie na koňa. Postupne sa však lož stala rutinou verejného života a osvojila si ju celá politická scéna.

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.