Nedávno ma počas unáhlenej chôdze mestom zastavil človek bez domova. Automaticky som vyťahovala peňaženku. On mi však iba potriasol rukou, pozdravil ma a po otázke ako sa mám mi poprial pekný deň a pokračovali sme každý svojim smerom. Žiadne peniaze, iba ľudskosť.

Človek sa najskôr musí vymaniť z apatického područia každodenných trás a s pohľadom tabula rasa sa pozrieť na mapu Bratislavy. Zrazu, mimo večne pulzujúcej obehovej sústavy ciest, zbadá malé zhluky buniek – okienka na pôdoryse budov. Ako hranaté diery v ementáli alebo rozhádzané kocky lega. Bratislavské vnútrobloky. Prázdne miesta na mape. Oázy ticha, keď sa mestu nechce spať. Romantickosť zarytá do storočnej omietky. Sviežosť tieňa pod pavlačami obrastenými zeleňou. A intimita osobných príbehov pod zaprášenou dekou histórie.

Každý vnútroblok má svoj jedinečný charakter. Určuje ho poloha – či sa nachádza v historickom centre, alebo je ukrytý v labyrinte betónových sídlisk. Definuje ho aj dostupnosť – verejný dvor, ktorý sa ponúka každému okoloidúcemu alebo súkromný, ktorý v bezpečí a tichu ukrýva tajomstvá obyvateľov medzi štyrmi stenami. Charakterizovať ho môže napríklad príjemný podnik, malá záhradka alebo veľké detské ihrisko. Je zanedbaný alebo zveľadený? Chceme sa naň dívať skrze oko architekta, urbanistu, alebo sa radšej necháme zviesť jeho atmosférou a geniom loci? Prehnane povedané, akoby každý vnútroblok, každý dvor, bol jedinečnou žijúcou entitou. Keby sa zasnívame, mohli by sme túto entitu vnímať ako osobnosť. Dobrého priateľa, okoloidúceho cudzinca alebo možno aj milenca.

Každý knihomil, má svoju sakrálnu studnicu kníh. Kníhkupectvo s peknou atmosférou, kam vždy rád príde pohladiť viazané chrbty a prelistovať jemné stránky. Kde si pokecá o literárnych novinkách, pikoškách aj o tipoch na darček.

Kresťania sa budú 16. novembra modliť v historickej budove Národnej rady. Konferencia biskupov Slovenska a Ekumenická rada cirkví na Slovensku vyzýva veriacich, aby sa tam deň pred 17. novembrom zúčastnili „bohoslužby pokánia a prosieb o odpustenie.“

Pohľad nežný, no taký, čo neprezradí všetko. Demokracia má mocný hlas, ktorý sa nebojí skríknuť. Má silné ruky, čo zmôžu veľa, ak držia tie správne nástroje. Často si tvár demokracie kreslíme s mužskými črtami, hoci je v ženskom rode.

„Mali sme pocit, že všetko sa skončilo. Nemali sme právo hrať futbal, právo študovať, právo vôbec niečo robiť s našimi životmi. Pre dievčatá a ženy v Afganistane nezostalo nič. Iba odchod.“ Nie každý však mal to šťastie ako futbalistka Bahara Samini, ktorej sa podarilo ujsť pred Talibanom.

Koľko vecí sa dá stihnúť za dvadsať rokov? Za dvadsať rokov sa stihne postaviť dom alebo vychovať dieťa. Za dvadsať rokov vyrastie strom. Za dve dekády sa vie život zmeniť na nepoznanie. Zmení sa vzhľad človeka, vzhľad mesta, zmení sa móda, hudba, zmení sa však krajina? Zmení sa nenávisť?

Haenyeo, Umoja, Læsø. Tri názvy, ktoré málokto pozná, málokto vie, čo znamenajú a pre málokoho dávajú samy o sebe význam. Predsa hrajú samostatne aj spolu veľkú rolu v názve izmu, ktorý sa za posledné desaťročia dostal z okraja aktívneho slovníka do jeho centra. Feminizmus sa s týmito čudnými, cudzojazyčnými názvami spája viac ako do špiku kostí ich významu.

Ešte predvčerom, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, mal ten malý kúsok Bratislavy úplne inú tvár. Takú, aká sa ku dňu pracovného pokoja hodí. Ľudia na slnkom zaliatych lavičkách a akoby bez starostí. Tak ale v deň protestu, 16.9., určite nepôsobia. Veď bolo by aj zvláštne keby áno. Tvár Námestia slobody sa zmenila z pokojnej a sviatočnej na tvár nahnevanú a sklamanú.