Vyzerá trochu čudne. Na prvý pohľad si ho môžeme pomýliť hoci aj s kameňom. Tvar trochu pripomína obličku, no poriadne prehnanú, šupka zas na dotyk pôsobí ako z umelej hmoty. Vnútri však čaká omamná žltá dužina, čo chutí priam božsky. Mango.

Dni sa nám skracujú, vo vzduchu cítiť ostrejší vzduch a ranné hmly neodbytne zvestujú, že to s tým letom vyzerá pekne nahnuté. Človek začína podvedome prahnúť po niečom, čím by sa trošku zahrial. Deväť z desiatich Francúzov odporúča niečiu náruč alebo cibuľovú polievku.

Všade naokolo sa ešte chveje vzduch, človek je napriek horúčave hladný a nenásytný. V ruke mexické tacos, na ňom sa ligoce zelená láva. Šup na jazyk. Zrazu v očiach slzy, na pokožke pot a v ústach rozkoš. Hovoria jej salsa.

Nenápadná bylinka so šedými trblietavými lístkami. Predavači ju ponúkajú ako „kari do okna“, lebo u nás ľahko vymrzne. A naozaj: vonia a chutí presne ako zmes korenín, ktoré tu voláme karí korenie. To všetko dokáže obyčajná slamienka talianska.

Všade naokolo bzukot, slnko páli, kosiť sa už nepatrí a ani neoplatí, z divo rastúceho lúčneho záhonu, ktorý kedysi býval úhľadným anglickým trávnikom, dýcha vôňa leta. Všetko dozrieva, guľatí sa, pýri. A čo my? Kvasíme! Napríklad uhorky.

Predáva sa v rôznych tvaroch a s rôznymi príchuťami. Málokto z turistov odolá, aby si túto cukrovinku nekúpil ako suvenír a nerozdával doma ako prastarú sladkosť z oblasti, kde sa zrodila naša civilizácia. Má to malý háčik: chalva je omnoho mladšia, ako si myslíme.

Na prvý pohľad nevyzerajú dvakrát príťažlivo. Zošúverené bordové plátky s čudnými zrniečkami, ktoré na nás mávajú zo všetkých suvenírových obchodov v Stredomorí. Často práve preto skončia zabudnuté niekde medzi mušľami a magnetkami v rohu polovybaleného dovolenkového kufra. Škoda. Sušené paradajky.

Kráčame po poľnej ceste, práši sa nám od topánok, sme šťastní, lebo je leto a sme blízko miesta, kde sme prežili najkrajšie detské letá. Našu cestu sledujú modré hlávky čakaniek. Práve tieto kvety majú s naším detstvom ešte niečo spoločné – meltu.

Neznalí si ju môžu chvíľu mýliť s jej mäkšou a zelenšou sesternicou mätou. Po ochutnaní však človek okrem jemných pepermintových a citrusových tónov zacíti aj niečo sladkasté a omamné. Práve pre tento cukrový chvostík, no nielen preň, dostala svoje meno: medovka.

Ideálne ju zavoniame už v posteli. Odkývame sa k stolu do kuchyne a odtiaľ na nás dýcha žltučká zvlnená nádhera, doslova sa usmieva. So slaninkou alebo pažítkou, úplne najlepšie s lesnými hubami. No variantov jej prípravy je minimálne miliarda. Praženica.