Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jozef Rezník: Pondelky sú super

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Frontman kapely Walter Schnitzelsson a gitarista Pary Jozef Rezník má za sebou plodný rok. So svojou kapelou práve vydal druhý album Sugar Kids Wont Stop Screaming, zároveň je spoluautorom albumu Pary Našou krajinou, nominovaným v RHA na Album roka.

Jozef Rezník: Pondelky sú super BORIS NÉMETH

na vysokej škole som brigádoval ako nosič aparatúry v Pare.

Nosil som im aparáty, zapájal gitary. Až v rámci nejakého turné zistili, že viem aj hrať na gitare. Keď som sa vrátil z Austrálie a nemal do čoho pichnúť, spomenul si na mňa Matúš a dal mi šancu, hoci v tom čase už som mal vonku debut Waltra Schitzelssona. Som spoluautor nového albumu Pary, ale je to iné, ako pri albume Waltra, tam sú všetky texty trocha osobnejšie. Je to iný typ hudby a tiež je to iná pozícia, keď skupinu vediem a rozhodujem o jej smerovaní.

naše texty sú v angličtine, prischlo nám to.

Pri slovenčine je pre nás asi stále latka vysoko, i keď pre Paru som písal aj po slovensky (Miesta). Zo začiatku bola angličtina ľahšia cesta, teraz je to skôr šanca, ako sa dostať aj von, mimo Slovenska. 

mal som ambíciu vedieť o zvuku viac.

Keď som pri nahrávaní sedel za technikom, nevedel som sa vyjadriť tak, aby sme sa niekde stretli a mix vyzeral tak, ako si to predstavujem. Tak som sa prihlásil do SAE v Amsterdame. Dali mi naozaj skvelý základ. Po roku štúdia sme hneď začali nahrávať Našou krajinou, potom dorábať dvojku s Waltrom. To som si už chcel mixovať sám. Bolo to iné, možno aj v tom, že bubeník si kúpil kvalitnejšie bicie. (Smiech.) Pre mňa to bol zlom aj zavŕšenie. Mixovanie vnímam ako veľmi kreatívny proces, ktorý v nahrávke dokáže ovplyvniť veľmi veľa. Produkoval som to v mojej spálni v Petržalke, ale susedia sú stále v pohode.

celú strednú školu som robil vo vzduchotechnickej dielni s plechmi.

Je to firma môjho otca. Bol som špecialista na automatizované stroje, dokonca som zaškoľoval pracovníkov. Manuálnu prácu mám rád. Včera sme si domov objednali službu, aby sme spolu rýchlejšie postavili nábytok. Prišiel taký pán, vyrovnaný, zhovorčivý – vravel som si, že takú robotu, stavať nábytok z Ikey, by som pokojne robil. Pripomenulo mi to čas, keď som ako dieťa staval lego. Dokonca som vyhral aj nejakú súťaž v rámci školy, muselo zostať čo najmenej kociek a musel to byť premyslený ucelený útvar. Lego už nemám, dal som všetko synovcovi Edkovi. Teší ma, že aj on to kadejako pokombinuje, nepára sa príliš s návodmi.

sekol som so štúdiom na Žilinskej univerzite a išiel na súkromnú.

Mal som pocit, že v tejto konkrétnej škole to nebolo o vedomostiach, ale iba o tom, ako si napísať dobrý ťahák, „bombu”. Naučia mladých ľudí dobre obchádzať systém a využívať svojské triky. Na súkromnej škole to bolo iné, nedalo sa opisovať, obchádzať systém a ani som to neskúšal. Veľa ľudí na tento americký systém nadáva, ale reálne tam človeka donútili pracovať celý rok a nielen počas skúškového obdobia. Išiel som tam najmä kvôli angličtine, bol som aj dosť hanblivý, nemal som chuť dvihnúť ruku a pred ľuďmi rozprávať, ale škola ma to naučila. Zistil som, že keď budem ticho, nič nedosiahnem.

pondelky sú pre mňa reštart.

Sú super. Väčšinou sa hrá cez víkend, pondelky sa nikdy nebookujú. Také dobré ráno vždy využijem na nejakú aktivitu. Napríklad na plávanie. Môj otec bol plavecký tréner, dosť striktný, musel som aj viesť tréning, byť vo všetkých štýloch, absolvoval som rôzne preteky. Môj rekord na 100 metrov prsia bol v tom čase 1,16. Zaplávam si rád aj dnes, dobre sa rozdýcham, ale vyššie méty nemám. Možno by som si raz v budúcnosti dal triatlon. Dosť ma bavia aj bicykle, ale musel by som zamakať na behu.

veľmi rád spím. 

Nájdem si chvíľku a hocikde aj cez deň zaspím. Snažím sa v poslednom čase ustrážiť si, aby som spal aspoň osem hodín. Hlavne kvôli hlasu, mám ho slabší, únava sa na ňom rýchlo odrazí. Kamarátka ma naučila pár cvikov, ako si oddýchnuť aj na koncerte, netrápiť sa a nedávať to na úplný kraj. Diváci to nemusia vôbec zistiť. Ale niekedy sú koncerty, keď na to zabudnem a idem úplne do kolien. Mám strach zo straty hlasu. Aj sa mi to dvakrát stalo, že som ho kompletne stratil. Bolo to divné, začal som rozmýšľať, čím sa teraz budem živiť, veď v rámci hudby potrebujem hlasivky... to je dosť blbá fóbia, lebo hlas sa nevráti za deň.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite