desiateho apríla 2020 sa na spravodajskom portáli CNBC objavili na titulnej strane dva titulky. Prvý znie „najlepší víkend na akciovom trhu od roku 1938“ a druhý „za posledné tri týždne prišlo o prácu 16 miliónov Američanov. Áno, čítate správne, tieto titulky boli uverejnené 16. 4. 2020 a nie prvého apríla 2020. Nejde teda o prvoaprílový žartík či o recesiu. Svet sa zbláznil, no straty lucidity trhov badať už dekády, najneskôr od spľasknutia Dotcom bubliny. Reakciou centrálnych bánk bola vtedy politika kvantitatívneho uvoľňovania, teda noblesný názov pre bohapusté tlačenie nových, karpišovskou terminológiou „zlých peňazí“ do systému. Doláre, eurá, libry sa množili, no reálne bohatstvo ľudí prinajlepšom stagnovalo.

prilievanie oleja do ohňa

Predstavme si záchytnú kaďu na dažďovú  vodu, do ktorej priteká voda. Táto záchytná nádoba ju zvláda zachytávať, kým nie je príliv priveľký. Ak množstvo vody stúpne, tak sa kaďa jednoducho preplní a nadbytočná voda sa začne vylievať mimo nej na cestu. Bežná reakcia by bola prestať liať vodu do kade, no reakcia centrálnych bánk bola počas covidu-19 presne opačná. Napriek tomu, že kaďa dávno pretekala, neprestali sme do nej prilievať šialené množstvo vody. V USA nalial Fed do systému 40 percent nových dolárov a ECB 30 percent nových eur.

„Nulová úroková sadzba je kapitalistický nezmyslel, no zvykli sme si na ňu a užívali sme si politiku lacných peňazí.“

Rakúski ekonómovia bili na poplach a upozorňovali, že pri tomto šialenom tempe kreovania nových peňazí bude musieť všetko zdražieť. Centrálne banky sa len usmievali a prilievali olej do potenciálneho inflačného ohňa. Dnes sa tvária, že s tým, že olej je horľavina, nerátali. Snaha naliať do kade s limitovaným objemom viac vody nie je nová a ostatná dekáda môže byť definovaná ako dekáda kvantitatívneho uvoľňovania.