Bol som nedávno pri jeho hrobe. Prvýkrát. Bol to obdivuhodný človek: otec štyroch detí, básnik, historik, lingvista, univerzitný profesor, tvorca nového literárneho žánru.

Jednorodičia sa snažia vychovať z detí dobrých ľudí, zároveň sa musia starať o domácnosť, chodiť do práce a byť mamou i otcom zároveň. „Je dôležité, aby človek, ktorý vychováva dieťa sám, nevyhodnotil samotu ako prekliatie, ale ako výzvu. Nemá byť len trpiteľom, má žiť svoj vlastný život,“ upozorňuje psychologička Barbora Kuchárová. Mnohí dokazujú, že sa to dá.

Aj tento rok som mal možnosť koordinovať a súčasne učiť na medzinárodnej letnej škole Free Society Seminar. Je pre mňa v mnohom symbolom leta (podobne ako pre viacerých Pohoda) a každoročným pripomenutím dôležitosti kreatívneho a počúvajúceho dialógu.

Od 16. do 23. júla sme štvrtýkrát kráčali Slovenskom. Od Vrútok na Čierny Balog, takmer 120 kilometrov pešo. Kráčali sme a pripomínali si miesta, ktorých pamäť dnes už takmer nikto nepozná. Alebo je väčšine Slovákov a Sloveniek ukradnutá. Rozprávali sme ich príbehy.

Občas môžu geniálni giganti prebudiť ďalších obrovských obrov: David Hume takto prebudil z filozofického spánku Immanuela Kanta (1724 – 1804). Toho Kanta, ktorý sa vraj nikdy nevzdialil viac než 50 míľ z rodného Königsbergu, ale mysľou prekračoval hranice nových území.

V poslednej dobe mi napadla nasledovná spojitosť, ktorú som si začal všímať čoraz viac. Ide o podobnosť medzi vyjadrovaním sa mnohých politikov a kreacionistov. A možno si ju začnete všímať teraz aj vy.

Postmodernizmus bolo filozofické hnutie aktívne prevažne v 60. rokoch minulého storočia, ktoré postavilo osvietenstvo a jeho východiská na hlavu (podobne ako obrátil Marx hore nohami Hegela). V čom boli jeho hlavné východiská a hlavná slabina?

Neradostná budúcnosť spredmetnená v blížiacich sa voľbách je čoraz bližšie, nie je to tu vôbec dobré, práve naopak, je to tu také zlé, akoby horšie už ani nemohlo byť, lenže bude.

Krajiny strednej a východnej Európy v otázke podpory LGBTI+ ľudí výrazne zaostávajú za svojimi západoeurópskymi susedmi.

„Rómski muži sprevádzali náš spev na hudobných nástrojoch a ich ženy tancovali,“ spomínajú svedkovia. „Hádzali sme im za to kúsky cibule a cigarety. Počuli sme ich spev, ich plač, stony a krik a potom zrazu jednej noci nastalo ticho.“