Keď som tu naposledy písal o „kríze Západu“, zmienil som sa v závere svojej neukončenej úvahy o potrebe anamnézy, rozpomenutia sa na počiatky a základy, z ktorých naša moderná civilizácia vyrástla, hoci sa im – aspoň čiastočne – odcudzila. Sľúbil som, že sa k téme vrátim.

V „zázračnom“ roku 1989 to vyzeralo ako krok do lepšej budúcnosti aj ako návrat k osvedčenému. Jedno aj druhé; vlastne sme to ani príliš nerozoznávali. No nech už sme to všetko chápali akokoľvek, smer sa zdal byť jasný. Zdalo sa, že o ňom panuje konsenzus, aspoň pokiaľ išlo o základné princípy.

Je to starý a úctyhodný, no aj nenávidený symbol. V každom prípade nie náhodou opäť vyvstáva na mysli v našej nepokojnej dobe, plnej obáv z budúcnosti, rozhorčených protestov, duchovných zmätkov a revolučných predpovedí.

Mimovládna organizácia Freedom House konštatuje, že minulý rok – 2024 – bol v poradí devätnástym rokom úpadku slobody vo svete. K tomu dodajme, že to bol aj rok mimoriadne turbulentný z hľadiska mieru a stability medzinárodného prostredia. Prvé mesiace nášho roku aj najnovšie udalosti tento trend, bohužiaľ, potvrdzujú.

Moderný človek o sebe rád uvažuje ako o vládcovi prírody a vrchole evolúcie. Deje sa však čosi divné: spolu s pýchou na vlastný úspech prichádza aj nová úzkosť, pesimizmus, radikálne pochybnosti človeka o sebe samom.

Biologicky vzaté, človek dnešného typu je tu dlhšie než stotisíc rokov. Istým ohrozeniam sme museli čeliť vždy. Dnes však pochádzajú viac než kedykoľvek predtým od nás samých. Najväčším nepriateľom človeka sa stal človek sám.

Niet divu, ak dnes ľudia pociťujú úzkosť nad svojou situáciou – tou svetovou aj tou domácou. Nesmejme sa, že im „hrabe“. Stav sveta sa zrkadlí v stave našej duše a prenáša sa späť navonok. Ide v neposlednom rade o zmätky politické; za nimi však objavíme veľmi zaujímavé antropologické súvislosti.

Tie rokovania o ukrajinskom prímerí a vôbec celá medzinárodná situácia vyzerajú poriadne zamotané. To môže potvrdzovať poučky „realistickej“ školy medzinárodných vzťahov. Vidíme však aj pokušenia uniknúť do vyložene nerealistických predstáv.

Musíme byť opatrní. Metafory a analógie sú riskantné, ak ich berieme otrocky doslovne. Vtedy môžu zavádzať a prestávajú byť zdrojom poučenia. Ak ich však chápeme správne, môžu pomôcť pri zmysluplných úvahách.

Ako sme minule konštatovali, evolúcia človeka má mnoho vrstiev, ktorých výsledky sa môžu dostať do vzájomného napätia a občas aj otvoreného konfliktu. To sa potom prejavuje medzi spoločnosťami aj – viac či menej dramaticky – v živote konkrétnych jednotlivcov.