Ako spolu súvisia predstavy svetoobčianstva, svetovlády a dnešná chaotická svetová situácia? Nie, nejde o žiadny „akademický“ problém či intelektuálnu zábavku. Práve naša súčasnosť nás stavia pred túto súvislosť s novou naliehavosťou. Od jej správneho pochopenia závisí naozaj veľa.

Spravodlivosť môžeme chápať aj ako správnu mieru. V niečom teda evokuje mier; kým vojna je synonymom uplatnenia donucujúcej sily. To prvé sa zvykne chápať ako atribút moci, ktorá ctí zákony a práva. To druhé býva atribútom tyranie.

Ako vyplýva z našich predchádzajúcich úvah, keď hovoríme o samovláde alebo „tyranii,“ nemusíme ihneď myslieť na totalitné režimy, masový teror a genocídu. Samovlády majú mnoho podôb s rozličnou mierou násilia či svojvôle. A predsa majú ich najmiernejšie aj najhoršie podoby čosi spoločné.

Môžeme nadviazať na našu minulú úvahu o rozpoznávaní symptómov úpadku slobody a nástupu tyranských, despotických či totalitných režimov. Než však v týchto súvislostiach zameriame sľúbenú pozornosť na klasické (predmoderné) zdroje, ešte sa pristavme pri niekoľkých prípravných poznámkach, aby sme tieto texty dokázali čítať s uspokojivou mierou porozumenia.

Môžeme sa pri dnešných globálnych skúškach doliehajúcich na slobodné zastupiteľské zriadenia ešte poučiť z minulosti? Môžeme na základe jej poznania ešte dnes, pri všetkých prevratných zmenách, vyvodiť nejaké zmysluplné, praktické postupy? Pozrime sa na to.

Tak som si zase zavaril. Sľúbil som, že napíšem (vo voľnej nadväznosti na tému čísla) niečo o dedičstve normalizačnej mentality. Nie natoľko v kontexte kultúry či popkultúry, skôr v súvislostiach morálnych a politických, hoci tie sa od kultúry nedajú úplne oddeliť, ba majú s ňou zaujímavé spojitosti. Narazil som však na problém.

Diskusie a kontroverzie okolo islamského radikalizmu sa aj v našej spoločnosti vynárajú v akýchsi vlnách, spravidla v súvislosti s nejakou akútnou krízou. Vlny sa dvíhajú a opadajú, aby sa následne vynorili znova v nejakej zdanlivo novej súvislosti.

Spomínate si? Nie je to tak dávno. Vlastne to bolo len pred malou chvíľočkou, keď „Amerika“ bola vo všeobecnom povedomí symbolom ekonomického úspechu, slobody a optimistického postoja k životu.

Pokúsim sa tu uzavrieť svoj minicyklus obhajoby politiky proti jej falošným alternatívam. Pozornosť zameriame na extrémne ideológie a ideológov ako nepriateľov politiky chápanej v klasickom zmysle.

Očakávali by sme pred pätnástimi či dvadsiatim rokmi, že nepriatelia slobodného a demokratického zriadenia budú schopní vo svojich deštruktívnych snahách takej efektivity? Boli sme si tak dlho istí svojimi predpokladmi, až sme sa zobudili do nemilej reality.