Na konci predchádzajúceho dielu som sľúbil, že sa pozrieme bližšie na problematiku gnózy – proklamovaného vyššieho duchovného poznania, ktoré podľa jeho predstaviteľov oslobodzuje od zla a utrpenia tohto sveta. A pozornosť budeme venovať aj jeho súvislostiam s modernými ideológiami.

„Milé deti, spoločnosť je skazená. Svet je zlý. Všetko je od základu chybný systém, jedna veľká systémová nespravodlivosť...“ Môže sa to vyjadrovať rôznymi slovami, aj implicitne, ale počúvame to na každom rohu a neustále, až z toho zvoní v ušiach.

Atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki malo byť východiskom z neznesiteľnej situácie vojny, ktorú sa nedarilo ukončiť, počet jej obetí neustále rástol a ďalšie bolo treba očakávať. Ak však použitie atómovej bomby ukončilo jednu éru, otvorilo ďalšiu – s predtým nepoznanými hrozbami a obavami, a rovnako bezprecedentnými dilemami.

Hovoriť o priebehu a výsledkoch veľkých vojen v jazyku štatistiky je skľučujúce. Povznášajúcejšie by boli príbehy o hrdinských činoch jednotlivcov a rekonštrukcie slávnych bitiek. Ale poézia slávnych udalostí má svoje prozaické okolnosti a ich próza zahŕňa aj motívy hororu, tragédie a nevysloviteľného smútku.

Aj keď úspech strategického bombardovania v druhej svetovej vojne môžeme pokladať za nepochybný, jeho povaha sa nakoniec mohla líšiť od pôvodných koncepcií, predstáv či výpočtov. Aj dnes dá istú námahu pochopiť ho v adekvátnych proporciách a kontexte.

Hovoriť o leteckej vojne, o dejinách tápania pri hľadaní jej taktických postupov a stratégií, znamená hovoriť o histórii, ktorá nie je uzavretá a dnes znova nadobúda nové, neraz znepokojivé podoby a súvislosti.

Počujeme to každú chvíľu. Žiadne prekvapenie, ak na to narazíme aj pri politických debatách. Niekto zatrúbi nejakú kolosálnu sprostosť a nedá si ju vyhovoriť, lebo má na ňu logické dôvody. A tá logika sa mu zdá byť nepriestrelná.

Reč je o súčasných pojmových zmätkoch v morálke a politike. Nemám veľmi rád výraz „postfaktuálna doba“. Aj preto, že tento výraz môže niekto čítať ako vyhlásenie, že už žiadne fakty neexistujú či prinajmenšom stratili cenu, a že je to hotová vec.

To, čo sa okolo nás deje, nevrhá na našu ľudskú povahu lichotivé svetlo. Priamo za chrbtom máme vojnu, sme svedkami barbarských skutkov, o akých mnohí z nás naďalej vyhlasujú, že predsa do tejto doby nepatria, že sú pod jej úroveň. Nepatria? A kam teda patria?

Aj keď dnešné konštatovania o začiatku novej studenej vojny neznejú veselo, môžu byť príležitosťou na vyjasnenie si pojmov a situácie, ktorej musíme čeliť, pokiaľ možno úspešne. Pravda, ak sme ešte nezabudli na dôvody, prečo by sme to vôbec mali robiť.