Dianie okolo zneužívania eurofondov je len dôsledkom toho, ako je na Slovensku nastavené spravovanie vecí verejných. Nie je prekvapujúce, len ubíjajúce. Ale môže byť aj zaujímavou výzvou, ak sa nezľakneme.
Spôsob, akým tu používame verejné zdroje, je najvýstižnejším komentárom o povahe štátu. Aktuálne to až na dreň vystihlo rozdeľovanie eurofondov pre vedu a výskum.
Vidieť veci z odstupu je vždy osviežujúce. Mal som tú šancu teraz, keď som poľskú vládnu zanovitosť sledoval z perspektívy Ríma. A to je vzácna perspektíva tisícročí.
Na tohtoročnej Pohode som okrem troch diskusií Pod lampou stihol len Vedu Martina Mojžiša, kúsok Pary, Lanegana a Saténových rúk. No keď som sa v nedeľu ráno vracal domov, necítil som únavu, ale niečo iné.
Predseda vlády povedal, že sviatok Cyrila a Metoda je náš najvýznamnejší, poučil prezidenta, že na Devíne nemal chýbať, nepustil rečniť predsedu parlamentu, a obrátil sa na cirkev. Čo to znamená?
Predstavte si to – máte unikátny Boží dar, no niekto vám ho na päť rokov ukradne, vlastníte len česť a srdce, no niekto práve tie ohovorí, milujete Cirkev, no tá vás najviac sklame. Čo budete cítiť?
Pamätáte si ešte povolebné diskusie o tom, že táto koalícia nemá alternatívu, pretože je hrádzou voči extrémistom a jedinou zárukou západného smerovania krajiny? Dnes je to už hádam jasnejšie.
Máme teraz viacerí ťažké dni. Andrej Bán, Robo Kirchhoff, ja, no myslím, že aj Martin Hanus. Nie preto, že sa nezhodneme na pravde. Preto, že na nej záleží, až to bolí.
Aj ja mám obavy o EÚ a o miesto Slovenska v nej. Úniu dobiehajú vlastné chyby, Slovensko rovnako, a za rohom čaká Rusko, ktoré si už odhryzlo Krym. Ale práve preto spútajme vášne.
Zrušenie Mečiarových amnestií, potvrdené Ústavným súdom, je dobrá správa. Neveril som, že sa to cez Macejkovej ansámbel podarí, a mýlil som sa. Je teda táto bitka vyhratá?
