Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pät hviezdičiek Martina Stempela

.časopis .hudba

Toto je veľmi ťažká otázka, nad ktorou som sa viackrát zamýšľal a priznám sa, že nemám odpoveď, keďže tých albumov je viac a každý sa viaže k istému obdobiu. Môžem to teda poňať chronologicky a vybrať zopár päťhviezdičkových, ktoré ma v danom čase zásadne oslovili.

Duran Duran: Seven and The Ragged Tiger (1983)
Keď som mal 8 rokov, kúpil som si v Juhoslávii svoje prvé dve platne. Boli to Duran Duran a Cyndi Lauper. Dovtedy som si nahrával z Ö3 kazetky a počúval platne rodičov od Hegerovej cez Beatles a Blondie až po Toto Cotugna, ale táto platňa bola moja prvá – vedel som ju naspamäť. Cyndi som mal, samozrejme, tiež rád, ale o trošku menej.  Rage Against The Machine: Rage Against The Machine (1992)
Keď som toto prvýkrát počul, doslova som „sadol na riť”. Absolútna zúrivosť soundu, „spevu” a všetkého. Jednoduché riffy a vysnívaný zvuk bicích. Timmy C. – môj prvý basový kurz... Dokonca Adama som na to namotal, ktorý bol toho času rastafarián. „Pecka”. Soundgarden: Superunknown (1994)
Vlna grunge, ktorej som są, chvalabohu, nevyhol, priniesla kvantá  kvalitnej muziky. Superunknown bol zmesou virtuozity a originality. Parádna rytmika Mat Cameron a Ben Shepherd, Kim Thayil so svojimi ázijskými prímesami, a samozrejme, Chris Cornell – pán tenorista.. Skvelý album. Radiohead: OK Computer (1997)
Asi naozaj top album. Pamätám si, ako som si ho kúpil na Vianoce, po večeri som si ľahol, nahodil slúchadlá a počúval ho asi 5-krát od začiatku do konca a na druhý deň zas a zas. Vyvolal vo mne hádam všetky možné pocity. dEUS: Ideal Crash (1999)
Tento zas priniesol absolútne stotožnenie s tým, čo som chcel v danom čase hrať, ale okolnosti akosi nepriali.Takisto mám rád Worst Case Scenario a In a Bar Under the Sea. Kapela, ako má byť. Queens of The Stone Age: Lullabies to Paralyze (2005)
Opäť zásadná zvuková novinka pre mňa v tom období, i keď som už poznal nejaké kusy zo Songs for the Deaf a od Kyuss. Silné melodické linky a nomen omen. Tento album počúvam v poslednom čase zo všetkých spomenutých asi najčastejšie. Dalo by sa písať ďalej a ďalej. Samozrejme, že všetky tieto albumy, rovnako ako aj každá iná skladba, ktorú som v živote počul, ovplyvnili moju tvorbu. Isté obdobie som počúval aj číry džez typu Parkera, Coltrana či raného Davisa, keďže som pôvodom klarinetista/saxofonista a nikdy som sa nevyhýbal ani karpatskému folklóru či world music (Fela forever!), nevraviac o filharmonických dobrodružstvách počas mojej závratnej kariéry v symfonickom orchestri Disharmónia. V období depešácko- metalistických „vojen” som bol na strane metalu a punkrocku. 
Zvukový a textársky rozbor nechám tak, hudbu beriem hlavne pocitovo ako celok, buď ma osloví, alebo nie a nepátram, prečo. Výnimočnosť každej hudby asi spočíva práve v spojení s konkrétnymi životnými situáciami v rôznom veku života. Momentálne mám najradšej hlas mojej dcéry, keď mám čas, tak si len tak sedím v lese, na lúke, pri Dunaji a nechávam sa unášať v pramelódiách neartificiálnej hudby. Artificiálna má svoje miesto v aute. Martin Stempel je basgitarista skupín Le Payaco, Diego a kapely Doroty Nvotovej a šéf vydavateľstva Wagon Records.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite