Duran Duran: Seven and The Ragged Tiger (1983)
Keď som mal 8 rokov, kúpil som si v Juhoslávii svoje prvé dve platne. Boli to Duran Duran a Cyndi Lauper. Dovtedy som si nahrával z Ö3 kazetky a počúval platne rodičov od Hegerovej cez Beatles a Blondie až po Toto Cotugna, ale táto platňa bola moja prvá – vedel som ju naspamäť. Cyndi som mal, samozrejme, tiež rád, ale o trošku menej. Rage Against The Machine: Rage Against The Machine (1992)
Keď som toto prvýkrát počul, doslova som „sadol na riť”. Absolútna zúrivosť soundu, „spevu” a všetkého. Jednoduché riffy a vysnívaný zvuk bicích. Timmy C. – môj prvý basový kurz... Dokonca Adama som na to namotal, ktorý bol toho času rastafarián. „Pecka”. Soundgarden: Superunknown (1994)
Vlna grunge, ktorej som są, chvalabohu, nevyhol, priniesla kvantá kvalitnej muziky. Superunknown bol zmesou virtuozity a originality. Parádna rytmika Mat Cameron a Ben Shepherd, Kim Thayil so svojimi ázijskými prímesami, a samozrejme, Chris Cornell – pán tenorista.. Skvelý album. Radiohead: OK Computer (1997)
Asi naozaj top album. Pamätám si, ako som si ho kúpil na Vianoce, po večeri som si ľahol, nahodil slúchadlá a počúval ho asi 5-krát od začiatku do konca a na druhý deň zas a zas. Vyvolal vo mne hádam všetky možné pocity. dEUS: Ideal Crash (1999)
Tento zas priniesol absolútne stotožnenie s tým, čo som chcel v danom čase hrať, ale okolnosti akosi nepriali.Takisto mám rád Worst Case Scenario a In a Bar Under the Sea. Kapela, ako má byť. Queens of The Stone Age: Lullabies to Paralyze (2005)
Opäť zásadná zvuková novinka pre mňa v tom období, i keď som už poznal nejaké kusy zo Songs for the Deaf a od Kyuss. Silné melodické linky a nomen omen. Tento album počúvam v poslednom čase zo všetkých spomenutých asi najčastejšie. Dalo by sa písať ďalej a ďalej. Samozrejme, že všetky tieto albumy, rovnako ako aj každá iná skladba, ktorú som v živote počul, ovplyvnili moju tvorbu. Isté obdobie som počúval aj číry džez typu Parkera, Coltrana či raného Davisa, keďže som pôvodom klarinetista/saxofonista a nikdy som sa nevyhýbal ani karpatskému folklóru či world music (Fela forever!), nevraviac o filharmonických dobrodružstvách počas mojej závratnej kariéry v symfonickom orchestri Disharmónia. V období depešácko- metalistických „vojen” som bol na strane metalu a punkrocku.
Zvukový a textársky rozbor nechám tak, hudbu beriem hlavne pocitovo ako celok, buď ma osloví, alebo nie a nepátram, prečo. Výnimočnosť každej hudby asi spočíva práve v spojení s konkrétnymi životnými situáciami v rôznom veku života. Momentálne mám najradšej hlas mojej dcéry, keď mám čas, tak si len tak sedím v lese, na lúke, pri Dunaji a nechávam sa unášať v pramelódiách neartificiálnej hudby. Artificiálna má svoje miesto v aute. Martin Stempel je basgitarista skupín Le Payaco, Diego a kapely Doroty Nvotovej a šéf vydavateľstva Wagon Records.
Keď som mal 8 rokov, kúpil som si v Juhoslávii svoje prvé dve platne. Boli to Duran Duran a Cyndi Lauper. Dovtedy som si nahrával z Ö3 kazetky a počúval platne rodičov od Hegerovej cez Beatles a Blondie až po Toto Cotugna, ale táto platňa bola moja prvá – vedel som ju naspamäť. Cyndi som mal, samozrejme, tiež rád, ale o trošku menej. Rage Against The Machine: Rage Against The Machine (1992)
Keď som toto prvýkrát počul, doslova som „sadol na riť”. Absolútna zúrivosť soundu, „spevu” a všetkého. Jednoduché riffy a vysnívaný zvuk bicích. Timmy C. – môj prvý basový kurz... Dokonca Adama som na to namotal, ktorý bol toho času rastafarián. „Pecka”. Soundgarden: Superunknown (1994)
Vlna grunge, ktorej som są, chvalabohu, nevyhol, priniesla kvantá kvalitnej muziky. Superunknown bol zmesou virtuozity a originality. Parádna rytmika Mat Cameron a Ben Shepherd, Kim Thayil so svojimi ázijskými prímesami, a samozrejme, Chris Cornell – pán tenorista.. Skvelý album. Radiohead: OK Computer (1997)
Asi naozaj top album. Pamätám si, ako som si ho kúpil na Vianoce, po večeri som si ľahol, nahodil slúchadlá a počúval ho asi 5-krát od začiatku do konca a na druhý deň zas a zas. Vyvolal vo mne hádam všetky možné pocity. dEUS: Ideal Crash (1999)
Tento zas priniesol absolútne stotožnenie s tým, čo som chcel v danom čase hrať, ale okolnosti akosi nepriali.Takisto mám rád Worst Case Scenario a In a Bar Under the Sea. Kapela, ako má byť. Queens of The Stone Age: Lullabies to Paralyze (2005)
Opäť zásadná zvuková novinka pre mňa v tom období, i keď som už poznal nejaké kusy zo Songs for the Deaf a od Kyuss. Silné melodické linky a nomen omen. Tento album počúvam v poslednom čase zo všetkých spomenutých asi najčastejšie. Dalo by sa písať ďalej a ďalej. Samozrejme, že všetky tieto albumy, rovnako ako aj každá iná skladba, ktorú som v živote počul, ovplyvnili moju tvorbu. Isté obdobie som počúval aj číry džez typu Parkera, Coltrana či raného Davisa, keďže som pôvodom klarinetista/saxofonista a nikdy som sa nevyhýbal ani karpatskému folklóru či world music (Fela forever!), nevraviac o filharmonických dobrodružstvách počas mojej závratnej kariéry v symfonickom orchestri Disharmónia. V období depešácko- metalistických „vojen” som bol na strane metalu a punkrocku.
Zvukový a textársky rozbor nechám tak, hudbu beriem hlavne pocitovo ako celok, buď ma osloví, alebo nie a nepátram, prečo. Výnimočnosť každej hudby asi spočíva práve v spojení s konkrétnymi životnými situáciami v rôznom veku života. Momentálne mám najradšej hlas mojej dcéry, keď mám čas, tak si len tak sedím v lese, na lúke, pri Dunaji a nechávam sa unášať v pramelódiách neartificiálnej hudby. Artificiálna má svoje miesto v aute. Martin Stempel je basgitarista skupín Le Payaco, Diego a kapely Doroty Nvotovej a šéf vydavateľstva Wagon Records.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.