Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Anasoft Litera

.časopis .fenomén

DUŠAN DUŠEK

DUŠAN DUŠEK  ZIMA NA RUKY, MÁRIUS KOPCSAY ZBYTOČNÝ ŽIVOT, SVETLANA ŽUCHOVÁ YESIM, PAVEL VILIKOVSKÝ SILBERPUTZEN, ROBERT BIELIK SANSILIA, SILVESTER  LAVRÍK  PEROKRESBA, JANA JURÁŇOVÁ ORODOVNICE, MAREK VADAS  LIEČITEĽ, RÚT LICHNEROVÁ  ANNA REGINA, MONIKA  KOMPANÍKOVÁ  BIELE  MIESTA

DUŠAN DUŠEK  ZIMA NA RUKY SLOVART
Dušan Dušek je citlivý pozorovateľ a presný zapisovateľ obyčajného sveta. Miluje veci, ktoré my ostatní vnímame len ako kulisu. Jeho opisy sú presné, sú nabité jemnými metaforami a sú krásne. Čítanie je tak zvláštnym pôžitkom. Aj čítanie jeho najnovšej knihy je také. V krátkych vetách je skoncentrované nadpriemerné množstvo krásy amúdrosti. Románik medzi Pajom a Tamarou je len plátnom, na ktoré autor kreslí svoje jemné akvarely. Všetko je to zahalené snovým smútkom z detí, ktoré Pajo nemá a nemôže mať, z detstva, ktoré návratom do rodných Piešťan znovu prežíva, z brata Mateja, ktorého stratil, a zmatky Elišky, ktorá pozvoľna odchádza. Románik je to prostý, miestami až tak, že mu človek ťažko uverí, všetky postavy okrem Paja sú skôr naznačené ako nakreslené. Je to škoda. Živší príbeh by knihe určite pomohol. Aj bez neho však s Dušekom zostávame v dobrých rukách.

MÁRIUS KOPCSAY ZBYTOČNÝ ŽIVOT L. C .A .
Po Kritickom dni a Stratených rokoch završuje Márius Kopcsay svoju traumatotrilógiu zbierkou poviedok Zbytočný život. Ťažko už ďalej stupňovať beznádej v názve a v obsahu. Jedinou záchranou je, že Kopcsay pridáva i na vtipe. S dojemnou úprimnosťou si robí posmech najmä sám zo seba. Rovnako úprimne sa však z neho rinú aj nenávistné prejavy voči svetu, ktoré viac obťažujú než dojímajú. Kopcsayova poetika najvšednejšieho dňa, kde každý nový so sebou prináša len ďalšie trápenie, môže byť značnej časti obyvateľstva blízka, čitateľa však často stavia do nie vždy príjemnej pozície bútľavej vŕby. Je jedno, či Kopcsay píše román, alebo kratšie prózy, jeho texty sa zlievajú do jedného celku. No čo je naozaj škoda: zbytočne pri nich hľadať hlbší koncept. V šarmantnom zaznamenávaní banalít a komentovaní aktuálnych udalostí tak má najbližšie k blogovaniu.

SVETLANA ŽUCHOVÁ YESIM L. C .A .
Pri čítaní druhej knihy Svetlany Žuchovej sa vám ľahko môže stať, že zalapáte po dychu. Ak nie od nadšenia, potom celkom isto z fyziologických dôvodov, pretože jej novátorský spôsob písania spočíva najmä v utínaní viet. Dýchavičný monológ tureckej speváčky Yesim na jej nekonečnom turné po Rakúsku je plný vnemov a prostučkého uvažovania osamelej bytosti, ktorej sa síce v novej domovine dostalo uznania, no nie prijatia. Ak chápeme naivitu jej poetických vstupov ako schválnosť, má táto útla kniha aj svoje úsmevné miesta. Ťažšie sa už čitateľsky zvládajú ustavičné návraty k tým pár dôležitým okamihom v živote Yesim. Možno verne odrážajú štruktúry ľudského zmýšľania, no každému sa rýchlo zunuje rozprávač, ktorý dookola omieľa tú istú historku. Potlačená príbehovosť tak vzbudzuje dvojakú ľútosť: nad chudobným životom hrdinky, no i nad knihou samotnou.

PAVEL VILIKOVSKÝ SILBERPUTZEN VYDAVATEĽSTVO  PT
Prvým nositeľom ceny Anasoft litera sa stal celkom očakávane a zaslúžene Pavel Vilikovský za sboju zbierku poviedok Čarovný papagáj a iné gýče. Po roku sa opäť zaradil medzi finalistov, tentoraz s prózou Silberputzen. V názve sa už síce gýčom nevyhráža, no narába s ním o to hmatateľnejšie. Rafinovane sa pohráva so starými kolorovanými fotografiami, ktoré konfrontuje s podobne naivne líčenými zápiskami Andreasa Pohla. Prostý jazyk a ešte prostejšie úvahy už samy osebe vzbudzujú ironický úškrn: navyše čitateľ vie, ako to tu bude vyzerať o storočie neskôr, čo majú ženy pod šatami i že vytúžená vojna príde čoskoro... Prostredníctvom tohto gymnazistu je stará Bratislava predstavovaná očami cudzinca. Nejde o skutočné spomienky, ktoré by zaboleli a nielen rozšafne pošteklili. Silberputzen možno chápať v kontexte Vilikovského tvorby skôr ako špeciálne, bonusové vydanie.

ROBERT BIELIK SANSILIA PETRUS
Maliar, básnik a prozaik Robert Bielik nám predkladá svoje zápisky z ciest nie prvýkrát. Tento príslušník Barbarskej generácie sa už čosi naputoval a najmä nahľadal. V centre záujmu sú vždy jeho filozofické a spirituálne nálezy. Niekedy kopí myšlienky za sebou dosť ťažkopádne, inokedy úplne ľahučko. Niekedy sú to úvahy, ako aj sám tuší, jalové, inokedy dochádzame spolu s ním k vzácnemu poznaniu. Väčšinou je to práve prostredníctvom zážitkov, ktoré majú takmer anekdotický charakter, no o to sú výrečnejšie. Zápisky sa vyznačujú značnou neusporiadanosťou, istú kompozičnú zovretosť možno nájsť iba v rámci jednotlivých kapitol. Ak sa dá vravieť o vývoji v rámci celej knihy, tak je to postupný prechod k čoraz jednoduchšiemu výrazu. Čistému ako Bielikove čiernobiele fotografie, ktorými je kniha doplnená.

SILVESTER  LAVRÍK  PEROKRESBA L. C. A .
Veľmi pekný názov knihy. Aj veľmi odvážny. Lavríkova zbierka miniatúr mapuje výlučne našu krajinu, stroho vykresľuje krutosť a bizarnosť nám vlastného zmýšľania. Glosuje bez väčších láskavostí, ale aj bez prílišného karikovania. Výsledok je pomerne vtipný, hoci svojím spôsobom smutný. V každom prípade nie dlhý. Najkratšie sú mikropoviedky o pánu Cukrovi. Podobné komiksovému stripu prinášajú spravodajstvo z vlastného vnútra, ktoré je niekedy rovnako pochybné ako sebaironické. Všetko, čoho vie Lavrík svojich čitateľov ušetriť, ponúka v predposlednej a zároveň najdlhšej poviedke Figúry a ornamenty. Z tohto takmer nemého literárneho scenára by azda aj mohol vzísť silne výtvarný film, no tu je predovšetkým zlomyseľnou skúškou trpezlivosti. Napriek tomu som z radov pochybovačov zvažujúcich, či Perokresba nie je až príliš pekný názov pre túto knihu, ochotná vystúpiť.

JANA JURÁŇOVÁ ORODOVNICE ASPEKT
Ak má niekto predsudky voči feministickej literatúre, mal by si prečítať tento román. Buď sa v nich utvrdí, alebo sa ich zbaví. V centre pozornosti je päť žien, no k reči sa v samostatných kapitolách dostávajú len tri: Ružena, jej sestra/rádová sestra Zdenka/Klára a ich švagriná Elena. O matke/svokre, ktorá by toho mala povedať čo najviac, sa dozvedáme len sprostredkovane a najposlednejšej zo žien – tete Jolke, oddanej manželke komunistického hodnostára i najväčšej cirkevníčke, slovo nie je udelené vôbec. Juráňová svoje ženské postavy našťastie nijako neglorifikuje. Nastoľuje otázku ženskej spoluviny v zločinných režimoch ako verných manželiek politicky činných mužov. Neospravedlňuje ich neznalosťou, no neuvádza ani bližšie historické podrobnosti. Postavy postupne vyplavujú svoje jedy a bolesti, takmer si vzájomne porozumejú, ale stále hnevajú neschopnosťou žiť svoj vlastný život.

MAREK VADAS  LIEČITEĽ L. C. A .
Marek Vadas sa opäť literárne vracia na čierny kontinent – s obdivom, údivom i porozumením. Tentoraz nespisuje pôvodné africké mýty ani vlastný cestopis, ale vytvára mýty nové. Odohrávajú sa síce v akejsi univerzálnej súčasnosti a v afrických reáliách, no týkajú sa nás bytostnejšie ako všetky sociálne reformy dokopy. Vadas totiž nestavia bizarnosť svojich príbehov na vonkajších odlišnostiach dvoch svetov. Namiesto exotiky ponúka pohľad zvnútra a navodzuje tak dojem, že sa na Afriku pozeráme očami Afričana. Oproti doterajším Vadasovým poviedkam majú liečiteľské kúsky viacero plusov: popri úškrne nad vyslovene telesnou všadeprítomnosťou smrti z nich sála aj smútok múdrych starcov. Všetko, čo sa vylie

RÚT LICHNEROVÁ  ANNA REGINA Q111
V historickom románe Anna Regina ponúka Rút Lichnerová hviezdne obsadenie: Matej Bel, Mária Terézia, geniálny kartograf Samuel Mikovíni... Najväčšia pozornosť je však sústredená na Mikovíniho manželku Annu Reginu. Kunsthistorička Lichnerová nanovo interpretuje historické postavy. To, čo sprvu môže pôsobiť staromilsky, postupne odhaľuje svoje miesto v celkovej štruktúre románu. Autorka totiž každou z krátkych kapitol vrhá na výsledný obraz iné svetlo. No tak ako prvotný široký záber zostáva len pri prísľube plastického stvárnenia doby, tak aj neprestávajúca rozbiehavosť rozprávania spôsobuje, že kniha pôsobí nezavŕšene. Svojrázna Anna Regina napokon bez akejkoľvek kulminácie narýchlo pochováva všetky svoje ambície a naberá tak podobu vzácnej fresky, z ktorej dôležité časti opadali.

MONIKA  KOMPANÍKOVÁ  BIELE  MIESTA L . C .A .
Monika Kompaníková sa po svojom poviedkovom debute rozhodla pre novelu, čím na seba prezradila i to, ako si vie poradiť so svojimi postavami na väčšej ploche. Jej Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Opäť ju zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve. Postupne obnažuje svoje postavy matky, dcéry a syna, ktoré choro i dojemne zomknuté živoria v zatuchnutej diere. Semtam sa zadrháva (o prifarbisté slovo v opise, o strnulý dialóg), no inak si jej text pokojne plynie vlastnou cestou. Kým mestská próza sa v slovenskej literatúre objavovala donedávna len sporadicky, dedinské prostredie jej bolo odjakživa vlastné (vlastne až otrepane vlastné). Kompaníkovej vidiek však nepáchne starinou. Napriek osobitosti, ktorú sa podarilo autorke do obrazu dediny vniesť, veští jej na konci knihy smrť. čiť nedá, lieči iróniou. Jeho strohé poviedky majú ešte jednu vlastnosť mýtov: že sa k nim z času na čas vraciame, aby sme si pripomenuli, ako to vlastne bolo. A stále je.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite