Vedľa echtovne slovenskej lokše, dusenej kapusty a do chrumkava opečenej husaciny, na ktorú sa chodilo ešte za Márie Terézie, teda tróni niečo ako základne upravená, rustikálne podávaná pochúťka, ktorá sa v rôznych obmenách a jemnejších variantoch objavuje na stoloch tých najvychytenejších reštaurácií. Tam sa podáva často vo forme paštéty, našľahanej peny, mal som ju dokonca aj na spôsob crème brûlée pod karamelovou krustou.
Foie gras (čítame foa gra) – tak sa volá delikatesa, ktorá odoláva zúrivým atakom zelených aktivistov vykázať ju z francúzskej a vlastne celosvetovej kuchyne, zmiesť ju jedným šmahom z labužníckeho stola. Francúzi sa hrdo bránia, napríklad tým, že foie gras označili za neoddeliteľnú súčasť francúzskeho kultúrneho dedičstva. Jedna vec sú reči, ďalšia trošku nabubrená francúzska predstava, že za všetkými lahôdkami musia stáť oni. Pravda je však v tomto prípade trošku inde. Foie gras je jedno z najstarších jedál vôbec. Čuduj sa svete, hus totiž bola na našom jedálničku skôr ako čokoľvek iné, vraj patrí dokonca medzi úplne prvé zvieratá, ktoré boli domestifikované. Obrázky ručne štopaných a prekrmovaných husí nájdeme už v Egypte 2 500 rokov pred naším letopočtom. Napríklad v záznamoch o hostine, ktorú si bežne doprial kráľ Šalamún, figuruje tučná husacia pečeň orestovaná na masle ako pravidelný predkrm. O Francúzoch vtedy, samozrejme, ešte nebolo ani chyrovať.
Prečo sa však proti foie gras tak trvdo stavajú všetky ochranárske a zelené spolky? Treba priznať, že jeho výroba naozaj hraničí s tvrdým týraním zvierat. Husi a kačky sa totiž násilne prekrmujú varenou kukuricou, aby sa im enormne zväčšila a stukovatela pečeň. Tým získa jemnú chuť a konzistenciu, za ktorou sa idú zabiť davy labužníkov po celom svete. Nepríjemnou daňou za gastronomický zážitok je utrápená hydina, ktorá je navyše, aby tučnela čo najviac, znehybňovaná extrémne minimálnym priestorom na prežitie. Kedysi sa takým husiam a kačiciam dokonca pribíjali plutvy na nohách o dosky kurína, donedávna sa vraj aj do pol tela zakopávali do zeme. Ďakujem pekne za taký život. S prvotným príznakom cirhózy pečene pribitý k dlážke...
Niektoré krajiny tlaku medzinárodných spolkov bojujúcich proti týraniu zvierat podľahli a výrobu foie gras vo svojej zemi zakázali. Na zákaz jej konzumácie však nemal nikto dosť odvahy, takže všade po svete nájdete predávať tučnú husaciu či kačaciu pečeň, dokonca s hrdým označením európskeho pôvodu. Kedysi bol najväčším exportérom foie gras Izrael. Práve vďaka zákazu svoju pozíciu stratil a Francúzi veselo ďalej produkujú obrovské tony enormne zväčšených husacích pečení. Vraj ide až o 20 000 ton ročne. Na druhom mieste sa nachádzajú naši južní susedia a na treťom Bulhari.
V každom prípade, kto foie gras raz skúsil, ťažko odolá, keď sa jemná husacia pečienka pred neho postaví druhýkrát. Priznám sa, mňa chuťovo najviac láka tá naša, z obidvoch Grobov. Nielen pre jej rustikálnu chuť, ale aj pre pomyslenie, možno naivné, že slovenské gazdinky svoje husy až tak netrápia. Autor je scenárista.
Foie gras (čítame foa gra) – tak sa volá delikatesa, ktorá odoláva zúrivým atakom zelených aktivistov vykázať ju z francúzskej a vlastne celosvetovej kuchyne, zmiesť ju jedným šmahom z labužníckeho stola. Francúzi sa hrdo bránia, napríklad tým, že foie gras označili za neoddeliteľnú súčasť francúzskeho kultúrneho dedičstva. Jedna vec sú reči, ďalšia trošku nabubrená francúzska predstava, že za všetkými lahôdkami musia stáť oni. Pravda je však v tomto prípade trošku inde. Foie gras je jedno z najstarších jedál vôbec. Čuduj sa svete, hus totiž bola na našom jedálničku skôr ako čokoľvek iné, vraj patrí dokonca medzi úplne prvé zvieratá, ktoré boli domestifikované. Obrázky ručne štopaných a prekrmovaných husí nájdeme už v Egypte 2 500 rokov pred naším letopočtom. Napríklad v záznamoch o hostine, ktorú si bežne doprial kráľ Šalamún, figuruje tučná husacia pečeň orestovaná na masle ako pravidelný predkrm. O Francúzoch vtedy, samozrejme, ešte nebolo ani chyrovať.
Prečo sa však proti foie gras tak trvdo stavajú všetky ochranárske a zelené spolky? Treba priznať, že jeho výroba naozaj hraničí s tvrdým týraním zvierat. Husi a kačky sa totiž násilne prekrmujú varenou kukuricou, aby sa im enormne zväčšila a stukovatela pečeň. Tým získa jemnú chuť a konzistenciu, za ktorou sa idú zabiť davy labužníkov po celom svete. Nepríjemnou daňou za gastronomický zážitok je utrápená hydina, ktorá je navyše, aby tučnela čo najviac, znehybňovaná extrémne minimálnym priestorom na prežitie. Kedysi sa takým husiam a kačiciam dokonca pribíjali plutvy na nohách o dosky kurína, donedávna sa vraj aj do pol tela zakopávali do zeme. Ďakujem pekne za taký život. S prvotným príznakom cirhózy pečene pribitý k dlážke...
Niektoré krajiny tlaku medzinárodných spolkov bojujúcich proti týraniu zvierat podľahli a výrobu foie gras vo svojej zemi zakázali. Na zákaz jej konzumácie však nemal nikto dosť odvahy, takže všade po svete nájdete predávať tučnú husaciu či kačaciu pečeň, dokonca s hrdým označením európskeho pôvodu. Kedysi bol najväčším exportérom foie gras Izrael. Práve vďaka zákazu svoju pozíciu stratil a Francúzi veselo ďalej produkujú obrovské tony enormne zväčšených husacích pečení. Vraj ide až o 20 000 ton ročne. Na druhom mieste sa nachádzajú naši južní susedia a na treťom Bulhari.
V každom prípade, kto foie gras raz skúsil, ťažko odolá, keď sa jemná husacia pečienka pred neho postaví druhýkrát. Priznám sa, mňa chuťovo najviac láka tá naša, z obidvoch Grobov. Nielen pre jej rustikálnu chuť, ale aj pre pomyslenie, možno naivné, že slovenské gazdinky svoje husy až tak netrápia. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.