Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cena za Schumanovu lesť

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Európska integrácia platí cenu za to, na čom je od začiatku založená. Slovenská epizóda je len posledným príkladom.

Nemecká spisovateľka a novinárka z Die Welt Mara Deliusová sa nedávno posťažovala, že jej chýba v dnešných problémoch EÚ hlas intelektuálov. „Európska únia zažíva nielen hospodársky kolaps, ale aj krízu identity. Môže pre verejných intelektuálov existovať lepšia príležitosť, aby opustili svoje salóny a semináre a vytiahli svoje idey?“ Autorka síce venovala pár viet  Habermasovi aj Bernard-Henri Lévymu (prvého oceňuje, druhého kritizuje), ale jej záver zostáva kritický. Problém je však ešte horší. Ak už sa totiž intelektuáli ozvú, ozývajú sa ako angažovaní aktivisti, ktorí presadzujú konkrétne politiky, a nie idey. Toľko zbožňovanú skepsu nahrádza politická viera. Potvrdzuje to aj minulotýždňová výzva Európa musí rýchlo konať, podpísaná najmä liberálnymi a socialistickými politikmi a spriaznenými intelektuálmi. Intelektuáli rezignovali na svoju úlohu a dôkazom je, že namiesto obhajoby základných demokratických princípov sa rozprávame výlučne o ekonomike. Akoby ekonomika mala diktovať demokracii jej pravidlá. .bohovia z Olympu
Kde sa stala chyba? Prečo sa na demokratické vlády našich štátov pozerajú niektorí novinári a europolitici ako bohovia z Olympu? Kde sa zrodil tento konflikt medzi Olympom a Agorou?
Začalo sa to už na začiatku. Opisuje to napríklad René Lejeune v hagiografii Robert Schuman, Otec Európy. Francúzsky minister zahraničných vecí Schuman, autor Schumanovej správy, stál na začiatku súčasnej podoby európskej integrácie. Jeho metódu európskej politiky opisuje životopisec nasledovne: „Najmä netreba vzbudiť zbytočnú pozornosť, aby sa predišlo všetkým intrigám, ktoré by mohli túto iniciatívu zničiť. (...) Hovorí monotónnym hlasom, vo všeobecnej rovine, používajúc nejasné termíny.“ Schuman presadil svoj návrh na francúzskej vláde lsťou, niekto by povedal podvodom.  Návrh vedome predkladal na konci zasadnutia vlády, keď je otupená pozornosť, ignoroval ministrov, ktorých sa problematika uhlia a ocele (oblasť prvej integrácie) týka, obišiel aj vlastný rezort, o projekte vedelo iba deväť ľudí. Výsledkom bolo, že Schuman bol úspešný a francúzsku vládu vmanévroval, kam chcel. Vzniklo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ. 
Nechajme bokom túto inštitúciu, aj ďalšie, ktoré ju nasledovali. Dôležitý je totiž princíp a metódy európskej politiky. Európska integrácia je založená na konflikte európskej a národnej politiky. Videli sme to aj teraz na Slovensku. Iveta Radičová sa spolu s Mikulášom Dzurindom a Ivanom Miklošom podpísali pod záväzok, na ktorý nemali mandát. A tento svoj podpis následne využívali ako hlavný tromf hľadania väčšiny v slovenskom parlamente. Princíp liberálnej demokracie tak postavili na hlavu. Radičová nemala na summite EÚ mandát z Bruselu ani z Berlína. Premiérkou bola len preto, že mala za sebou väčšinu v slovenskom parlamente. Demokratickú legitimitu jej dávali voliči, ktorí túto väčšinu v parlamente zvolili. Preto európska politika (akokoľvek dôležitá) nemôže byť viac než národná politika. Radičovej mandát na Európskej rade je odvodený od národného mandátu, nebyť toho originálneho domáceho, niet odvodeného európskeho.
Druhý príklad. Milan Šimečka sa nedávno v Respekte pohoršil nad slovenskou krízou týmito slovami: „Európska politika, len čo o nej rozhodujú vlády jednotlivých štátov, a nie inštitúcie, ako napríklad Európska komisia, sa totiž okamžite ocitá v pasci domácich národných tlakov, bez ohľadu na to, o akú veľkú stávku ide.“ Čo presne Šimečku vyrušuje? „Národné tlaky“ sú jeho ideologickému zameraniu nemilé spôsoby demokratickej strany. Napríklad podnikateľský liberalizmus Richarda Sulíka. Šimečka tým stavia proti sebe relatívne široký ekonomický konsenzus  a demokratický konsenzus národných vlád. To druhé musí ustúpiť tomu prvému. .nočná mora
Vždy, keď sa vyskytne problém alebo vznikne kríza, odpoveďou európskej elity je, že potrebujeme „viac Európy“. Tie etapy majú svoje mená (Maastricht, Nice, Lisabon) aj svoje skratky ESFS, EMS. A príbeh pokračuje ďalej, tempo sa zrýchľuje. Mara Deliusová  kladie otázku: „Ako sa európska kultúrna elita vyrovná s tým, že sen o zjednotenej Európe sa nielenže nenaplnil, ale že sa môže premeniť na nočnú moru?“
Obávam sa, že riešenie môže byť jediné. Prestať snívať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite