Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Temná strana mesiaca

.peter Bálik .časopis .fenomén

Niektorí milujú Wish You Were Here, iní zas The Wall alebo The Piper At The Gates Of Dawn. No piaty album Pink Floyd Dark Side Of The Moon akosi čnie nad ostatnými. Prečo tento album dodnes púta toľko pozornosti?

Pink Floyd je najskloňovanejším menom týchto týždňov. Vďaka obsiahlej reedícii všetkých albumov tejto britskej artrockovej skupiny fanúšikovia objavujú čaro hudby, ktoré táto kapela za dvadsaťšesť rokov existencie vyprodukovala. No jeden z ich albumov,  čo do komerčného a umeleckého úspechu, prevyšuje ostatné. Dark Side Of The Moon, na ktorom Roger Waters, Nick Mason, Rick Wright a David Gilmour preskúmali odvrátené stránky ľudskej duše. Texty o osamelosti, honbe za peniazmi a nedostatku empatie zabalili do konceptuálnej nahrávky, ktorá, aj keď bola vydaná v roku 1973,  patrí dodnes k najdôležitejším albumom 20. storočia.  Pre nás to bol jeden z albumov, ktorý v totalite predstavoval okno do lepšieho sveta. „Západná popmusic rozbíjala celé ideológie, lebo to jednoducho nesedelo. Dark Side bol jedným z tých albumov, ktoré keď si človek vypočul a pozrel sa okolo, zistil, že tu niečo nesedí. A keď niekto poznal jazyk, musel byť magor, aby to nepočul. Floydi vedeli, že aj u nás majú svoje publikum, ale vtedy bolo vylúčené, aby u nás koncertovali. Komunisti by ich nepustili,” spomína Laco Lučenič, ktorý sa považuje za veľkého fanúšika Floydov, no najviac miluje ich debut The Piper At The Gates Of Dawn (1967). .blázon Syd
Dark Side by nikdy nevznikol, keby sa kapele nepodarilo prebiť nepriaznivým osudom, ktorý ich postihol hneď na začiatku ich kariéry. Po debutovom albume sa musela rozlúčiť so svojim lídrom Sydom Barrettom, výhradným autorom takmer všetkých raných piesní Pink Floyd. Syd bol génius, ktorý skladal nádherné surrealistické piesne, ale preháňal s experimentovaním s psychedelickými drogami. Po mnohých tripoch na LSD sa bohužiaľ nevrátil do toho reálneho sveta a museli sa s ním rozlúčiť.
Keď skupina príde o bubeníka, dá sa to prežiť, ale aj taká vec môže kapelu poriadne rozhodiť. Keď príde o speváka a skladateľa, obyčajne príde koniec. Našťastie pre Pink Floyd, ako to v rozhovore povedal bubeník Nick Mason, v kapele bolo dostatok talentu, ktorý Syda mohol nahradiť.  Do popredia sa postupne dostal basák Roger Waters a čoraz viac sa začalo prejavovať majstrovstvo gitaristu Davida Gilmoura. Aj hudba sa začala meniť.
Druhý album A Saucerful of Secrets znie, akoby Pink Floyd boli na polceste medzi svoju minulosťou a budúcnosťou. Už nehrali len pobláznené psychedelické výlety do surreálnych svetov, v ktorom všetko bol všetko naopak ako v knižke Alica v krajine zázrakov od Lewisa Carrola. Hudba Pink Floyd sa výrazne spomalila a začala pripomínať skôr soundtracky k atmosférickým filmom. Na nasledujúcich albumoch Ummagumma, More a Atom Heart Mother kapela postupne objavila, že hudba môže plynúť bez veľkých výkyvov.  Zistili, že hudba môže mať svoj čas a priestor bez veľkých muzikantských eskapád, ktorým podľahli kapely vtedajšie doby. Podľa Laca Lučeniča tak Floydi neboli najprv úspešní u „fajnšmekerského” publika: „To bolo zblbnuté, vrátane mňa, oveľa náročnejšiou hudbou. Skladby Pink Floyd boli jednoduché, nikto sa tam  nepredvádzal na nástrojoch a nedžezoval. Dokonca aj gitary boli iné, inde všetci behali po hmatníku a Gilmour hral pomalé bluesové sóla. No keď som si to neskôr pustil, zistil som, že ma to baví. Pochopil som, že v tých jednoduchých skladbách sú pretavené ideály šesťdesiatych rokov. Floydi sú ako The Beatles. Aj oni boli štyria a ocitli sa v správnom čase na správnom mieste.“
Album Meddle bol malým zlomom vo vývoji kapely, ktorá pochopila, že popri inštrumentálnych partoch nesmie zabúdať na jednoduché melódie. Na jednej strane boli obyčajné piesne, na druhej zasa dlhá skladba Echoes, ktorá ukázala kapele novú cestu smerom k Dark Side Of the Moon.
Koncept Dark Side sa začal postupne rodiť v prenajatom štúdiu Warenhouse v Londýne, patriacemu kapele The Rolling Stones. Kapela mala pri sebe niekoľko nápadov z predošlých skúšok, no podľa knihy Nicka Masona Pink Floyd, ktorá vyšla pred časom aj v českom preklade, im chýbal koncept, ktorý by rodiace sa piesne spojil do jedného celu. „Ako sme sa bavili, vynorila sa téma stresu ako spoločnej hrozby, napriek tomu sme v tej dobe neprežívali žiadnu úzkosť. V skutočnosti to bolo jedno z najstabilnejších období našich životov,“ spomína v autobiografii Mason. Kapela dala dohromady zoznam stresujúcich faktorov, ktoré im vtedy pripadali závažné. Ešte stále ich strašil Syd so svojou duševnou chorobou. K tomu pridali obavy zo šibeničných termínov, cestovania, strachu z lietania, čaro peňazí, strach  zo smrti. Všetky tieto faktory môžu nakoniec preniesť do duševnej nerovnováhy a nasledujúcej duševnej choroby. .štrnganie, pulz a tikot hodín
V roku 1971 už mali Pink Floyd hotový koncertný program s názvom Dark Side Of The Moon, A Piese For Assorted Lunatics (rozmýšľali aj nad menom Eclipse), ktorý predviedli na niekoľkých vystúpeniach. Začiatkom roka 1972  tak šli do štúdií na Abbey Road, kde ich predchodcovia The Beatles nahrali svoje najlepšie kusy, absolútne pripravení. Kapela prežívala najplodnejšie obdobie. Nielenže pracovala na Dark Side, ale v polovici roka dokázala vyprodukovať soundtrack k francúzskemu filmu, ktorý nazvala Obscured By Clouds, trochu neprávom prehliadaný album, cenený hlavne medzi najväčšími fanúšikmi Floydov.
Hlavným zvukovým technikom sa stal Alan Parsons. Patril k novej generácii hudobníkov, „odkojených” na rockovej hudbe, ktorí rozumeli technike a vedeli, ako s ňou narábať. Samotné štúdio sa vďaka Parsonsovi a skúsenostiam kapely z predošlých nahrávaní stalo akýmsi piatym členom skupiny. Album otvára tlkot srdca, no v skutočnosti ide o trik. Pôvodne sa pokúšali nahrať skutočný pulz srdca človeka, čo znelo až príliš dramaticky, a tak ho nasimulovali hrou na bicích nástrojoch: „Znelo to prirodzenejšie, aj keď priemerná frekvencia 72 tepov za minútu bola príliš rýchla a museli sme ju znížiť na úroveň, ktorá by robila kardiológovi starosti,“ spomína Mason.  
Kapela si v štúdiu pomohla aj prvými syntetizátormi, ktoré z nešného pohľadu vyzerajú ako čarovné skrinky, vydávajúce zvuky ako napríklad v úvode On The Run, ktoré znejú, akoby vznikli dnes. Pink Floyd boli aj prvými priekopníkmi samplovania. Hodiny, ktoré znejú v úvode Time, nahrali v obchode v hodinami a tikanie Mason nahral na tamtamoch, ktoré si niekto zabudol v štúdiách Abbey Road. Štrganie peňazí a zvuk kasy, ktoré otvárali slávnu skladbu Money, vytvoril Waters v domácom štúdiu. Kritici pripomínajú, že je to jedna z najslávnejších piesní, pri ktorej si ľudia neuvedomujú, že je hraná v atypickom 7/8 rytme. Podobná popová skladba vlastne ani neexistuje.  V Great Gig In The Sky Parsons navrhol ženský vokál, ktorý naspievala soulová speváčka Clare Torry. Spev zvládla takmer na prvýkrát, ale so svojím výkonom nebola spokojná. Gilmour spomína, že keď vyšla z nahrávacej búdky, ospravedlňovala sa, že to úplne „zorala“, no kapela sedela ako obarená, ale nadšená. Magická Us and Them vznikla z nápadu, ktorý Floydi nahrali pre film Zabriskie Point v roku 1969, ale režisérov Michelangelo Antonioni ho odmietol. Us And Them je dnes jedna za najkrajších vecí od Flyodov. .hudba budúcnosti
Floydi vedeli, že majú v rukách niečo špeciálne, ale neuvedomovali si, čo tento album nakoniec spraví s ich životmi.  Keď Dark Side Of The Moon začiatkom roku 1973 vyšiel, ľudia mali pocit, že sú svedkami hudby z budúcnosti. Keď ho dnes porovnáte s Ummagummou alebo Atom Heart Mother, znejú predošlé nahrávky nedovarene ako skice, z ktorých má vzniknúť niečo veľkolepé.
Dark Side bol fenomenálnym úspechom, ktorý kapelu vyšvihol z hál na štadióny. V americkom rebríčku strávil len do roku 2006 1 500 týždňov, čo sa žiadnej inej kapele nepodarilo a dodnes sa z neho predalo skoro 50 miliónov kusov. Odhaduje sa, že každý 14. človek do 50 rokov ho má doma vo svojej zbierke.
Rick Wright s humorom povedal, že Dark Side bol úspešný preto, že na ňom spievajú ženy a že tam znie saxofón, Nick Mason kontroval, že album má preto toľko obdivovateľov, pretože je to dobrá hudba na sex, erotické kluby v Holandsku a Dánsku ňou sprevádzali svoje predstavenia. Jeden z dôvodov úspechu bol v tom, že v Dark Side of The Moon sa spojili dve protichodné veci – je to album, ktorý má svoju popovú stránku, pretože obsahuje pesničky, ktoré si ľudia môžu hocikedy zaspievať, ale zároveň sa dá počúvať aj osamote. No tým najhlavnejším dôvodom je obsah piesní. Tlak moderného sveta na jednotlivca, rozdelenie sveta na „nás“ a „ich“ hovorilo do duše tak v západnej spoločnosti, ako aj v komunistickom bloku. A tieto veci hýbu spoločnosťou aj dnes.
Myslí si to aj gitarista Andrej Šeban: „Pink Floyd spievali o témach, o ktorých hovorí veľa umeleckých diel, čiže o kritike spoločnosti a stave, v akom sa spoločnosť ocitla. Každý, kto má zdravý rozum a pozná históriu, v rámci hudby 20. storočia ťažko obíde Pink Floyd. Dark Side Of The Moon je úžasný album, šokujúci svojou silou a invenčnosťou. Je to míľnik, ktorý sa nedá obísť. Každý človek, ktorý berie hudbu zodpovedne, by si ho mal vypočuť. Dnes mám pocit, že si mnohí mladí hudobníci myslia, že hudba sa začala, keď si prvýkrát pustili CD. Ale nie je to tak.“
Laco Lučenič, nadšenec pre britskú hudbu od šesťdesiatych rokov dodnes, hovorí, že Pink Floyd položili základy súčasnej elektronickej hudby. Stačí si len vypočuť skupiny ako The Orb a iné. „Pink Floyd patrí medzi najviac samplovanejšie veci na svete. Pink Floyd majú v každom albume niečo, čo je stále aktuálne. Na druhom albume sú jasne naznačené štruktúry, ktoré sa používajú v dnešných chill-outových elektronických kompozíciách. Dokázali tvoriť hudbu, ktorá mala šesťnásť minút a nenudila. Vtip bol v tom, že to nahrali naživo.“ 
Po Dark Side kapela rozoberala ľudskú dušu na Wish You Were Here, Animals a The Wall, ale vnútri kapely to začalo škrípať. Do popredia sa čoraz viac dostával Roger Waters, ktorého zvyšní členovia začali prezývať lichotivým „Captain Roger“ a neskôr aj nelichotivým menom „Diktátor“. Kapela zaznamenala ďalší úspech s megaprojektom The Wall, ale to už bola najmä Watersova práca, pri ktorej sa zvyšná trojica cítila odstrčená kamsi nabok. No to už je iný príbeh. .stojí to za to?
Album Dark Side Of The Moon je súčasťou obrovskej kampane firmy EMI, ktorá sa volá Why Pink Floyd?, no fanúšikovia z nej nie sú práve nadšení. V nových remastrovaných verziách vyšli všetky albumy kapely, z toho tri vo výpravných boxoch, v takzvaných Immersion versions. Ako prvý sa koncom septembra objavil Dark Side Of The Moon, koncom novembra vychádza Wish You Were Here a vo februári budúceho roka príde aj The Wall. Hovorí sa aj o tom, že v podobnom balení by mal niekedy v priebehu budúceho rok vyjsť aj prvý The Piper At The Gates Of Dawn spolu s nikde nepočutými piesňami Syda Barretta, ktoré Mason objavil v archívoch EMI.
Boxy vyzerajú honosne.
Okrem pôvodného albumu obsahujú ďalšie disky, obsahujúce nevydané koncerty, demoverzie a iné mixy. Napriek tomu sú fanúšikovia sklamaní a pri svojej kritike často skloňujú pieseň Money s tým, že firma EMI z nich chce vytĺcť ďalšie peniaze. Do istej miery je to aj pravda. Je to akoby ste kupovali dookola tú istú vec, len zabalenú do príťažlivejšieho  obalu, okrášleného farebnými stužkami.
Napríklad Dark Side Of The Moon vyšiel na CD vo viacerých remastrovaných verziách, načo by si teda mali kupovať ďalšiu, keď ich majú doma už niekoľko? Floydi tvrdili, že objavili v archívoch stratené perly, no fanúšikovia sa pýtajú, kde sú? Je pravda, že Pink Floyd si nápady veľmi strážili a boli veľmi úspornou kapelou, ktorá nikdy neplytvala materiálom. Nevydaných piesní má v archívoch len zopár a ak nejaké nahrala a nepoužila na konkrétny album, tie si našli cestu na ďalší. No Immervision verzia Dark Side isté skvosty má. Je ním napríklad sólo huslistu Stéphane Grappelliho v Great Gig In The Sky, ktoré neskôr nahradili vokálom Torryovej. Kapela naň úplne zabudla a objavila ho až teraz. Zaujímavý je aj Parsonsov mix Dark Side, ktorý sa kapele nakoniec nepáčil a album dal znovu namixovať Robovi Thomasovi. Človek, ktorý miluje piesne Time alebo Breathe si zas môže vychutnať prvotné demoverzie slávnych skladieb, ktoré vznikli predtým, než kapela vošla do štúdia.
No s podobnými boxetmi je vždy problém. Je to také veľké, že na to potrebujete nákupný vozík a stojí to veľa peňazí. No keď sa človek prehryzie knižkami, plagátmi, odznakmi, tričkami, dévedéčkami, bonusovými diskmi, zistí, že jedinou hodnotnou vecou v boxe je samotný album. Najlepšie urobíte, keď oprášite starý gramofón a pustíte si československú licenčnú platňu Dark Side Of The Moon. Je tam všetko. Znie, akoby bola nahratá iba včera. Gerald Scarfe (nar. 1936) je anglický karikaturista a ilustrátor. Tento výtvarník je autorom komiksovej prílohy .týždňa, reprintu originálu, ktorý sa predával na turné Pink Floyd z roku 1974. Scare je aj autorom obalu The Wall a niektorých animácií rovnomenného filmu. Preslávil sa  ako domovský karikaturista The Sunday Times a ilustrátor týždenníka The New Yorker. Je nositeľ rádu CBE.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite