Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo spôsobuje čo?

.martin Vlachynský .časopis .týždeň v ekonomike

Tohtoročné udelenie Nobelovej pamätnej ceny za ekonómiu Američanom Thomasovi Sargentovi a Christopherovi Simsovi patrí do kategórie „už sa patrilo". Ich nová metodológia zmenila ekonómiu.

Keď zazvonil Christopherovi Simsovi telefón, jeho rozospatá manželka nevedela nahmatať to správne tlačidlo, a obaja po chvíli pokračovali v spánku. Ako sa Sims neskôr priznal, tak trochu tušil, od koho ten telefonát mohol byť.
Táto historka naznačuje, že tohtoročné udelenie ceny nebolo nijako šokujúce. Thomas Sargent dnes pracuje na University of New York a Chistopher Sims je profesor na Princeton University. Ale kľúčové objavy spadajú do obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď obaja pôsobili v Minnesote, kde vtedy prebudovali metódy, ktorými sa vedie ekonomický výskum. .racionálne očakávania
Tradičná keynesiánska ekonómia, prevládajúca od druhej svetovej vojny až do sedemdesiatych rokov, sa podobala na mechaniku. Zatiahnutie jednej páčky roztočilo jedno ozubené koliesko, zatiahnutie druhej zase pohlo dačím iným. Najtypickejším príkladom bol vzťah inflácie a nezamestnanosti, ktorý fungoval ako detská hojdačka –  keď jedno išlo hore, druhé išlo dole. V realite vysokej inflácie a nezamestnanosti sedemdesiatych rokoch však keynesiánske modely zlyhali a ekonómovia hľadali chybu.
Robert Lucas (Nobelova cena 1995) poukázal na úlohu agentov, teda ľudí a firiem, v tradičných keynesiánskych modeloch. Agenti sa správali ako roboti a bez zmeny vykonávali v ekonomike svoje úlohy. V skutočnosti však človek reaguje na základe očakávaní. Ak vláda dvakrát zvýšila infláciu, na tretíkrát si to už agent uvedomí, a zvýšenú infláciu zabuduje do svojich očakávaní, a tomu prispôsobí svoje činy. Lucas túto myšlienku spracoval a dal vzniknúť teórii racionálnych očakávaní. Ako však zabudovať efekt očakávaní do matematických modelov, s ktorými ekonómia pracuje? S riešením tohto problému prišli Sargent a Sims. Obaja pracovali nezávisle, ale ich práce sa navzájom doplňujú. .čo spôsobuje čo
Nobelova cena bola udelená za ich vysvetlenie vzťahu príčiny a následku v ekonómii. Reagujú ľudia svojimi krokmi na vládne opatrenia, alebo vládne opatrenia reagujú na kroky ľudí? Sargent v sérii akademických článkov zo sedemdesiatych rokov ukázal, ako zostrojiť, vyriešiť, a na základe historických dát odhadnúť parametre štrukturálnych modelov, pracujúcich s očakávaniami. Zameriaval sa najmä na posudzovanie hospodárskej politiky. Sims sa k práci na teórii racionálnych očakávaní pridal s analýzou, ktorá rieši šírenie šokov – ako je napríklad zníženie úrokovej miery, alebo prudký nárast ceny ropy – v ekonomike. Na tento účel vymyslel VAR, vektorové autoregresné modely. Tieto nástroje otvorili dvere novému výskumu a sú dnes štandardnou súčasťou modernej ekonómie, najmä pri analýze dopadu vládnych opatrení.
Vzhľadom na ich silne matematickú orientáciu sú obaja ekonómovia legendami v akademickom prostredí, ale menej známi verejnosti. Ich práca má však aplikácie na všetky sféry hospodárskeho života, a nanajvýš horúca téma eura nie je výnimkou. Podľa Sargenta nie je monetárna politika možná bez súčasného pôsobenia fiškálnej. O eure sa vyslovil ako o parafráze zlatého štandardu, ktorý môže porušenie fiškálnej zodpovednosti potopiť.  V rozhovore pre Minneapoliskú federálnu rezervnú banku doslova povedal:  „Nechať držiteľov gréckych dlhopisov utrpieť stratu by bolo pre euro terapeutické. Poučenie pre krajiny periférie, že ECB  to myslí vážne, by ho posilnilo." Christopher Sims sa vyslovil na tlačovej konferencii po udelení ceny podobne priamo –  bez fiškálnej únie euro podľa neho nedokáže prežiť. .slanovodní a sladkovodní
Tohtoročný výber laureátov je morálnou vzpruhou pre nekeynesiánsku vetvu ekonómie hlavného prúdu, nazývanú podľa vnútrozemskej polohy kľúčových univerzít aj „sladkovodnou". Nástup krízy v roku 2007 priniesol veľa kritiky voči teóriám obhajujúcim racionálne fungovanie trhov, čo vyvrcholilo Nobelovou cenou pre „slanovodného" keynesiánca Krugmana v roku 2008. Avšak štyri roky neúspešných keynesiánskych politík navracajú pozornosť širšej verejnosti aj akademikov späť k pôvodnej skupine ekonómov. Samozrejme, otázkou ostáva, či po zlyhaní oboch smerov netreba hľadať niekde úplne inde. Autor je publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite