K žene, ktorá po utíchnutí terajšej hystérie vojde do histórie ako človek, ktorý urobil najväčšiu hlúposť v politických dejinách Slovenska, treba byť trochu veľkorysý.
Tou hlúposťou – strašnou a neospravedlniteľnou – bolo spojenie hlasovania o navýšení eurovalu s hlasovaním o dôvere vláde. V situácii, v ktorej Richard Sulík hovoril absolútne jasne a jednoznačne, že jeho strana navýšenie eurovalu nepodporí, to nebol hazard. Bola to istota pádu jej vlády a uvoľnenia priestoru pre vládu Roberta Fica.
Iveta Radičová a koalícia, ktorú formálne viedla, pritom nemali nijaký mandát zachraňovať Grécko a iných európskych lajdákov (ich predvolebná kampaň sa predsa niesla v presne opačnom duchu). Ich základným mandátom bolo práve odstavenie Fica od vlády.
A tomuto mandátu sa Radičová svojím rozhodnutím spreneverila tým najhrubším spôsobom.
Je, samozrejme, možné tvrdiť, že vládu položil Richard Sulík a jeho SaS. Dnes sa totiž dá tvrdiť hocijaký nezmysel. Tí, ktorí majú plné ústa demokracie, môžu tvrdiť, že parlament je povinný niečo ratifikovať a že ak šestnásť parlamentov bolo za, sedemnásty nesmie byť proti. Tí, ktorí za rok zmenili svoj postoj k „záchrane" Grécka o 180 stupňov, môžu tvrdiť, že konzistentné trvanie na svojom postoji je populizmus. A tí, ktorých hlavnými pracovnými metódami sú lož, zrada a intriga, môžu tvrdiť, že jasne dané a potom dodržané slovo je nezdravé a nezodpovedné. To všetko sa dá tvrdiť a aj sa to tvrdí.
Tieto divné reči však časom ustanú a normálni ľudia si uvedomia, že Richard Sulík je politik, ktorý v sebe spája tri veľmi dôležité vlastnosti: 1. Nie je to bývalý komunista ani súčasný xenofób. 2. Má dostatočne veľkú voličskú podporu. 3. Má schopnosť nepodľahnúť dzurindovskému vydieraniu. Existencia takého politika a takej strany je pre Slovensko nesmierne dôležitá. Spolu so Zajacovou OKS a Matovičovými OĽ sú dnes nádejou pre túto krajinu.
Na druhej strane sú Mikuláš Dzurinda, Béla Bugár a Ján Figeľ, poslušne nastúpení pred Ficom. Nielen Radičová je tu politický génius.
Tou hlúposťou – strašnou a neospravedlniteľnou – bolo spojenie hlasovania o navýšení eurovalu s hlasovaním o dôvere vláde. V situácii, v ktorej Richard Sulík hovoril absolútne jasne a jednoznačne, že jeho strana navýšenie eurovalu nepodporí, to nebol hazard. Bola to istota pádu jej vlády a uvoľnenia priestoru pre vládu Roberta Fica.
Iveta Radičová a koalícia, ktorú formálne viedla, pritom nemali nijaký mandát zachraňovať Grécko a iných európskych lajdákov (ich predvolebná kampaň sa predsa niesla v presne opačnom duchu). Ich základným mandátom bolo práve odstavenie Fica od vlády.
A tomuto mandátu sa Radičová svojím rozhodnutím spreneverila tým najhrubším spôsobom.
Je, samozrejme, možné tvrdiť, že vládu položil Richard Sulík a jeho SaS. Dnes sa totiž dá tvrdiť hocijaký nezmysel. Tí, ktorí majú plné ústa demokracie, môžu tvrdiť, že parlament je povinný niečo ratifikovať a že ak šestnásť parlamentov bolo za, sedemnásty nesmie byť proti. Tí, ktorí za rok zmenili svoj postoj k „záchrane" Grécka o 180 stupňov, môžu tvrdiť, že konzistentné trvanie na svojom postoji je populizmus. A tí, ktorých hlavnými pracovnými metódami sú lož, zrada a intriga, môžu tvrdiť, že jasne dané a potom dodržané slovo je nezdravé a nezodpovedné. To všetko sa dá tvrdiť a aj sa to tvrdí.
Tieto divné reči však časom ustanú a normálni ľudia si uvedomia, že Richard Sulík je politik, ktorý v sebe spája tri veľmi dôležité vlastnosti: 1. Nie je to bývalý komunista ani súčasný xenofób. 2. Má dostatočne veľkú voličskú podporu. 3. Má schopnosť nepodľahnúť dzurindovskému vydieraniu. Existencia takého politika a takej strany je pre Slovensko nesmierne dôležitá. Spolu so Zajacovou OKS a Matovičovými OĽ sú dnes nádejou pre túto krajinu.
Na druhej strane sú Mikuláš Dzurinda, Béla Bugár a Ján Figeľ, poslušne nastúpení pred Ficom. Nielen Radičová je tu politický génius.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.