.základná podoba Partizánskeho, teda Baťovian vznikla podobne ako podoba Zlína či Sezimova Ústí – na rysovacích doskách architektov a urbanistov pracujúcich pre koncern Baťa. Tí sa pokúšali vybudovať ideálne industriálne mestá, kde sa bude dobre žiť, aby fabrika prosperovala. Na Slovensku si budovanie kolónií s firemnými, typicky červenými neomietnutými domami vyskúšali architekti najprv v Bošanoch a potom vo Svite.
Až koncom tridsiatych rokov, uvedomujúc si hroziaci rozpad štátu, začal na Slovensku Baťa budovať celý veľký satelit. Aj v Baťovanoch naplánoval nielen fabrické budovy, ale komplet celé mestečko vrátane spoločenského domu, námestia, parku, školy, hotela, kostola a kolónií s rodinnými domami. V podstate sa mesto stavalo na zelenej lúke. .amerikánske vzory
Keď človek odbočí z hlavného námestia a prejde pár krokov, má zrazu pocit, že sa ocitol na americkom predmestí. Napokon, ten pocit nie je celkom od veci. Hlavný Baťov architekt Vladimír Karfík naberal profesionálne skúsenosti v USA a bol tamojšou architektúrou ovplyvnený. Ale len na tejto jednej ulici sú v Partizánskom domy z neomietnutých tehál, ostatné ulice už tvoria omietnuté domy stavané podľa celkom iných, nie amerikánskych vzorov.
Pred ošumelým domom z červených tehál sa o bráničku opiera starší muž. Keď vidí fotoaparát, pyšne sa vystrie a ukáže na svoj dom. Býva v ňom päťdesiat rokov a nič na ňom nemenil, je to vraj jeden z posledných pôvodne vyzerajúcich domov: žiadne plastové okná, žiadna nová omietka ani prístavba, akurát satelit pripevnený na dome. Majiteľ domu pripomína, že dakedy ani ten plot, o ktorý sa opiera, nebol. Baťa nič také nedovolil. Žiadne ploty, s výnimkou živých plotov a na tejto ulici musel byť pred každým domom vysadený javor, pretože Baťa rozhodol, že to bude Javorová ulica. Väčšina ostatných domov je už poprerábaná, niektoré krajšie, iné však neprežili bez ujmy prudký náraz s podnikateľským barokom. Malé záhradky, ktoré za Baťu slúžili len ako parčík okolo nájomných domov, sú plné kôlničiek a prístavieb. .vplyv nemeckej architektúry
Ostatné ulice Baťovej kolónie už tvoria omietnuté domy. Stavali sa v čase druhej svetovej vojny, keď bolo Slovensko satelitom Nemecka, a to sa prejavilo aj na ich podobe. Nepripomínajú už americké predmestia, skôr nemecké priemyselné mestečká. Historička architektúry Henrieta Moravčíková uvádza, že počas slovenského štátu ovplyvnila konzervatívna, na románsku tradíciu orientovaná obytná architektúra Nemecka, ktorá sa presadzovala aj na Slovensku a nebránili sa jej ani Baťovi architekti. Valbové strechy, oblúky nad vstupom či ozdobné detaily, ktoré sú na týchto typoch Baťových domov, pripomínali viac nemeckú architektúru Blut und Boden než zlínsky konštruktivizmus.
Manželia Sedlákovci majú na svojej časti v omietnutom dvojdomčeku ešte stále pôvodnú bielu omietku, ktorá už má príjemný sivastý nádych. Pán Sedlák hovorí, že si zavolal murára, aby mu urobil novú omietku, ale presne takú, ako bola tá pôvodná. Murár však vyhlásil, že to, žiaľ, spraviť nevie. A tak zatiaľ ostali Sedlákovci pri tej pôvodnej a ich domček vyzerá, paradoxne, lepšie ako domy susedov, ktorí omietku obnovovali. Pani Sedláková patrí medzi prvých obyvateľov tejto kolónie. Jej otec pracoval v Zlíne u Baťu od roku 1934 a po vzniku slovenského štátu patril aj on medzi tie slovenské rodiny, ktoré sa vrátili na Slovensko. .nájomné domčeky s vaňou
Od roku 1940 už žila pani Milada v Baťovanoch, v nájomnom dome, ktorý Baťa postavil pre svojich zamestnancov. „Miestni gazdovia sa na Baťových zamestnancov pozerali zvrchu, že nič nemáme, oni mali polia, statok, role. Ale my sme mali dom s vaňou, splachovacím záchodom a to v čase, keď v okolitých domoch boli len kadibudky a ľudia sa kúpali v korytách,“ spomína pani Milada.
V domčeku bola kuchyňa, obývačka, spálňa, detská izba, kúpeľňa aj špajza. Baťa navyše zabezpečil ich obyvateľom za lacné nájomné aj zariadenie – jedálenské stoly, biele skrine, chrómované postele s matracmi. Štandard bývania rodín, ktoré pracovali u Baťu, bol neporovnateľne vyšší ako štandard roľníckych rodín z okolia.
Pani Milena si spomína, že Baťa nedovolil nielenže ploty, ale ani kôlničky, úžitkové záhrady či domáce zvieratá. Ale tieto prísne nariadenia sa zmiernili počas vojny, keď si mohli zamestnanci niečo dopestovať a vraj aj sliepky tu bolo vidno. No kolónia, kde vysadili okolo domov tavoľník, kde v Javorovej ulici bol pred každým domom javor, vo Višňovej boli všade višne a v Čerešnovej zase čerešne, pripomínala park.
Dom, v ktorom bývajú manželia Sedlákovci, si mohol otec pani Milady po 30 rokoch odkúpiť za lacný peniaz. Tak boli nastavené nájomné zmluvy ešte za Baťu a zmluvy platili aj počas socializmu. Baťovské rodiny tak koncom šesťdesiatych rokov alebo začiatkom sedemdesiatych rokov získali tunajšie domky za pár tisíc. Dnes sú ich ceny podstatne vyššie, hoci domy nemajú veľké záhrady, sú v meste vychytené, pretože sa nachádzajú v príjemnej štvrti plnej zelene, a blízko centra. .pôvodné hodnoty domov
Manželia Jelenákovci si dom v Baťovej kolónii kúpili koncom sedemdesiatych rokov, pretože sa im páčila jeho poloha, ale aj samotný dom sa im javil ako perfektné bývanie. Akurát bolo treba urobiť ústredné kúrenie. Žiadne veľké prestavby nerobili, naopak, začali objavovať pôvodné kvality domu. Keď na chodbe strhli linoleum, objavili peknú pôvodnú dlažbu, a dnes ju hrdo ukazujú návštevám. V detskej izbe zase po strhnutí novších maľoviek objavili celkom prvú maľovku s funkcionalistickým vzorom, a tak si jej časť zachovali. Zvláštny zážitok mali aj pri výmene vane. Chceli novú modernú, ale keď vodár uvidel pôvodnú kovovú vaňu na nožičkách, presvedčil ich, aby si ju nechali – a dnes sú radi. Majú pocit, že až teraz niektorí mladí ľudia, ktorí sa do kolónie sťahujú, objavujú pôvodné hodnoty domu. Len ich ako výtvarníkov mrzí, že nikto nemyslel na pamiatkovú ochranu týchto domov a každý si s nimi môže robiť, čo chce.
Viacerí susedia sa rozhodli v domčeku znižovať stropy. „Takto sú tie izby presvetlené, prevzdušnené,“ nechápe ich rozhodnutie Ľudmila Jelenáková. Izby pritom nie sú veľké, ale majú ľudsky príjemnú mierku. Človek sa v nich necíti stiesnene. .baťovský lifestyle
Starí baťovci, ktorých ešte v kolónii zopár žije, si dokonca zachovali aj tradičný lifestyle, ktorý presadzoval Baťa. On si neželal, aby jeho zamestnanci vo voľnom čase opravovali domy, okopávali zemiaky či robotovali niekde na chate. Preto v jeho meste nemohol chýbať spoločenský dom, kino, park, reštaurácia, kostol ani športoviská. Baťovci chodili na prechádzky elegantne oblečení, zašli si do spoločenského domu na víno alebo zahrať tenis či zaplávať. Väčšina obyvateľstva však po znárodnení tento mestský životný štýl opustila, aj keď zopár skalných ostáva. Dodnes sa starí baťovci z miestnej kolónie raz za týždeň stretnú a pri víne spomínajú na staré časy.
Až koncom tridsiatych rokov, uvedomujúc si hroziaci rozpad štátu, začal na Slovensku Baťa budovať celý veľký satelit. Aj v Baťovanoch naplánoval nielen fabrické budovy, ale komplet celé mestečko vrátane spoločenského domu, námestia, parku, školy, hotela, kostola a kolónií s rodinnými domami. V podstate sa mesto stavalo na zelenej lúke. .amerikánske vzory
Keď človek odbočí z hlavného námestia a prejde pár krokov, má zrazu pocit, že sa ocitol na americkom predmestí. Napokon, ten pocit nie je celkom od veci. Hlavný Baťov architekt Vladimír Karfík naberal profesionálne skúsenosti v USA a bol tamojšou architektúrou ovplyvnený. Ale len na tejto jednej ulici sú v Partizánskom domy z neomietnutých tehál, ostatné ulice už tvoria omietnuté domy stavané podľa celkom iných, nie amerikánskych vzorov.
Pred ošumelým domom z červených tehál sa o bráničku opiera starší muž. Keď vidí fotoaparát, pyšne sa vystrie a ukáže na svoj dom. Býva v ňom päťdesiat rokov a nič na ňom nemenil, je to vraj jeden z posledných pôvodne vyzerajúcich domov: žiadne plastové okná, žiadna nová omietka ani prístavba, akurát satelit pripevnený na dome. Majiteľ domu pripomína, že dakedy ani ten plot, o ktorý sa opiera, nebol. Baťa nič také nedovolil. Žiadne ploty, s výnimkou živých plotov a na tejto ulici musel byť pred každým domom vysadený javor, pretože Baťa rozhodol, že to bude Javorová ulica. Väčšina ostatných domov je už poprerábaná, niektoré krajšie, iné však neprežili bez ujmy prudký náraz s podnikateľským barokom. Malé záhradky, ktoré za Baťu slúžili len ako parčík okolo nájomných domov, sú plné kôlničiek a prístavieb. .vplyv nemeckej architektúry
Ostatné ulice Baťovej kolónie už tvoria omietnuté domy. Stavali sa v čase druhej svetovej vojny, keď bolo Slovensko satelitom Nemecka, a to sa prejavilo aj na ich podobe. Nepripomínajú už americké predmestia, skôr nemecké priemyselné mestečká. Historička architektúry Henrieta Moravčíková uvádza, že počas slovenského štátu ovplyvnila konzervatívna, na románsku tradíciu orientovaná obytná architektúra Nemecka, ktorá sa presadzovala aj na Slovensku a nebránili sa jej ani Baťovi architekti. Valbové strechy, oblúky nad vstupom či ozdobné detaily, ktoré sú na týchto typoch Baťových domov, pripomínali viac nemeckú architektúru Blut und Boden než zlínsky konštruktivizmus.
Manželia Sedlákovci majú na svojej časti v omietnutom dvojdomčeku ešte stále pôvodnú bielu omietku, ktorá už má príjemný sivastý nádych. Pán Sedlák hovorí, že si zavolal murára, aby mu urobil novú omietku, ale presne takú, ako bola tá pôvodná. Murár však vyhlásil, že to, žiaľ, spraviť nevie. A tak zatiaľ ostali Sedlákovci pri tej pôvodnej a ich domček vyzerá, paradoxne, lepšie ako domy susedov, ktorí omietku obnovovali. Pani Sedláková patrí medzi prvých obyvateľov tejto kolónie. Jej otec pracoval v Zlíne u Baťu od roku 1934 a po vzniku slovenského štátu patril aj on medzi tie slovenské rodiny, ktoré sa vrátili na Slovensko. .nájomné domčeky s vaňou
Od roku 1940 už žila pani Milada v Baťovanoch, v nájomnom dome, ktorý Baťa postavil pre svojich zamestnancov. „Miestni gazdovia sa na Baťových zamestnancov pozerali zvrchu, že nič nemáme, oni mali polia, statok, role. Ale my sme mali dom s vaňou, splachovacím záchodom a to v čase, keď v okolitých domoch boli len kadibudky a ľudia sa kúpali v korytách,“ spomína pani Milada.
V domčeku bola kuchyňa, obývačka, spálňa, detská izba, kúpeľňa aj špajza. Baťa navyše zabezpečil ich obyvateľom za lacné nájomné aj zariadenie – jedálenské stoly, biele skrine, chrómované postele s matracmi. Štandard bývania rodín, ktoré pracovali u Baťu, bol neporovnateľne vyšší ako štandard roľníckych rodín z okolia.
Pani Milena si spomína, že Baťa nedovolil nielenže ploty, ale ani kôlničky, úžitkové záhrady či domáce zvieratá. Ale tieto prísne nariadenia sa zmiernili počas vojny, keď si mohli zamestnanci niečo dopestovať a vraj aj sliepky tu bolo vidno. No kolónia, kde vysadili okolo domov tavoľník, kde v Javorovej ulici bol pred každým domom javor, vo Višňovej boli všade višne a v Čerešnovej zase čerešne, pripomínala park.
Dom, v ktorom bývajú manželia Sedlákovci, si mohol otec pani Milady po 30 rokoch odkúpiť za lacný peniaz. Tak boli nastavené nájomné zmluvy ešte za Baťu a zmluvy platili aj počas socializmu. Baťovské rodiny tak koncom šesťdesiatych rokov alebo začiatkom sedemdesiatych rokov získali tunajšie domky za pár tisíc. Dnes sú ich ceny podstatne vyššie, hoci domy nemajú veľké záhrady, sú v meste vychytené, pretože sa nachádzajú v príjemnej štvrti plnej zelene, a blízko centra. .pôvodné hodnoty domov
Manželia Jelenákovci si dom v Baťovej kolónii kúpili koncom sedemdesiatych rokov, pretože sa im páčila jeho poloha, ale aj samotný dom sa im javil ako perfektné bývanie. Akurát bolo treba urobiť ústredné kúrenie. Žiadne veľké prestavby nerobili, naopak, začali objavovať pôvodné kvality domu. Keď na chodbe strhli linoleum, objavili peknú pôvodnú dlažbu, a dnes ju hrdo ukazujú návštevám. V detskej izbe zase po strhnutí novších maľoviek objavili celkom prvú maľovku s funkcionalistickým vzorom, a tak si jej časť zachovali. Zvláštny zážitok mali aj pri výmene vane. Chceli novú modernú, ale keď vodár uvidel pôvodnú kovovú vaňu na nožičkách, presvedčil ich, aby si ju nechali – a dnes sú radi. Majú pocit, že až teraz niektorí mladí ľudia, ktorí sa do kolónie sťahujú, objavujú pôvodné hodnoty domu. Len ich ako výtvarníkov mrzí, že nikto nemyslel na pamiatkovú ochranu týchto domov a každý si s nimi môže robiť, čo chce.
Viacerí susedia sa rozhodli v domčeku znižovať stropy. „Takto sú tie izby presvetlené, prevzdušnené,“ nechápe ich rozhodnutie Ľudmila Jelenáková. Izby pritom nie sú veľké, ale majú ľudsky príjemnú mierku. Človek sa v nich necíti stiesnene. .baťovský lifestyle
Starí baťovci, ktorých ešte v kolónii zopár žije, si dokonca zachovali aj tradičný lifestyle, ktorý presadzoval Baťa. On si neželal, aby jeho zamestnanci vo voľnom čase opravovali domy, okopávali zemiaky či robotovali niekde na chate. Preto v jeho meste nemohol chýbať spoločenský dom, kino, park, reštaurácia, kostol ani športoviská. Baťovci chodili na prechádzky elegantne oblečení, zašli si do spoločenského domu na víno alebo zahrať tenis či zaplávať. Väčšina obyvateľstva však po znárodnení tento mestský životný štýl opustila, aj keď zopár skalných ostáva. Dodnes sa starí baťovci z miestnej kolónie raz za týždeň stretnú a pri víne spomínajú na staré časy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.