Bodka Milana Lasicu

A potom, keď sa blížila polročná konferencia a my sme mali dostať vysvedčenie, tak Čongrády si sadol za katedru a my sme po jednom museli odrecitovať pasáž o transformátore. Každý to isté, takže ten, čo išiel taký ôsmy, to už musel vedieť naspamäť z počutia. A Čongrády známkoval. Dostávali sme za ten odsek tri známky, aby sa mohol vypočítať priemer, bola to paráda. Čongrády bol absolútne apolitický, na rozdiel od iných učiteľov, akurát keď vošiel do triedy, postavil sa pred tabuľu a začal „tak čo, vy diverzanti, vy demoralizanti, vy peleš lotrovská, ja sa tu s vami trápim a vy zatiaľ vyhadzujete tie kvetináče z okna...“ a tak ďalej, vždy sa našlo niečo, za čo nás takto peroval. Bol to kazateľ, rád sa počúval a hodina bola o chvíľu v ťahu. Ale mali sme ho radi. Raz ho niekto udal, že rozprával, že svoj kabát nosí už tridsať rokov a vôbec to na ňom nevidno, lebo je to predvojnová kvalita, a nie ako tie handry, čo predávajú dnes. Prišiel do triedy v tom kabáte, dlho sa na nás díval, a potom ticho povedal „donášačov je dosť, ale takýto zimník je len jeden“. A odišiel. Už sme ho viac nevideli a bolo nám za ním smutno.
Emil, predstav si, že Pajdušáková sa zase zamilovala. Ona, pravdaže, rúbe vysoko, takže ide o nejakého herca, neviem ktorý to je, lebo vieš, že ja hercov nepoznám a v divadle som bol len raz, keď sme so školou museli ísť na hru Mosty na východ, čo bola taká budovateľská oná, ale bolo to namiesto vyučovania, hrali to dopoludnia, asi preto, že večer by na to nikto nedošiel. Už ten názov odrádzal. Mosty na východ. A všetci túžili ísť na západ. Ale tam mosty neboli. Tvoj Miro.