Nie je to primárne výstava o architektúre, hoci to tak na prvý pohľad vyzerá. Sú tu modely, makety, fotografie stavieb aj urbanistické plány, ktoré vznikli na podnet Tomáša Baťu a jeho nasledovníkov. Sú tu aj portréty architektov, ktorí s Baťovcami spolupracovali, ale aj tak to nie je primárne výstava o architektúre, lebo v skutočnosti zakladateľ firmy Tomáš Baťa architektúru ako takú príliš neprežíval. Jemu išlo o čosi viac ako o modernú architektúru, tá bola preňho len prostriedkom, nie cieľom. Preto ho ani architektonická obec príliš nemilovala. Napokon, je známe, že Tomáš Baťa odmietol návrhy, ktoré mu predložil klasik funkcionalizmu Le Corbusier pri zakladaní nového Zlína. Baťa odmietol jeho výškové domy aj ním presadzovaný nový spôsob kolektívneho bývania. Namiesto toho budoval kolónie rodinných domov v duchu hesla: kolektívna práca, individuálne bývanie. .žiarivý fenomén
Ani v iných veciach si Tomáš Baťa s priekopníkmi modernej architektúry, ktorí v dvadsiatych rokoch boli zväčša ľavicovo orientovaní, príliš nerozumel. On nadšene budoval kapitalizmus, inšpirovaný americkým modelom Henryho Forda a Fredericka W. Taylora. A dobre vedel, že európski priekopníci modernej architektúry majú iné ideologické ciele, vnímal ich preto ako ohrozenie kapitalistického systému. Oni ho zas obviňovali, že architektov používa len na budovanie imidžu svojej značky Baťa, že Zlín si buduje ako individualisticko-kapitalistickú manifestáciu svojho obuvníckeho impéria a vôbec mu nejde o modernú architektúru. Hoci práve Le Corbusier v roku 1935 pri osobnej návšteve napokon vyhlásil, že „Zlín je žiarivý fenomén.“
Pri pohľade na to, ako Tomáš Baťa systematicky budoval v Zlíne svoj model ideálneho priemyselného mesta, dokonca sa preto stal aj jeho starostom, je zrejmé, že jemu nešlo v prvom rade o modernú architektúru ani urbanizmus. Ale nebol ani taký obmedzený, že by budovanie mesta používal iba na posilňovanie imidžu firmy. Baťa bol síce podnikateľ, ale zároveň aj čosi ako sociálny inžinier. Plánoval nielen expanziu svojej firmy, ale aj život svojich zamestnancov. Bol presvedčený, že vie, ako dosiahne ich šťastie. Naplánoval im prácu, bývanie, vzdelávanie, výchovu, zdravotnú starostlivosť aj voľnočasové aktivity.
Na jednej strane odmietol Le Corbusierove výškové domy ako neprijateľný kolektivizmus a pre svojich zamestnancov budoval rodinné domy, ale sociálne to bývanie diferencoval len veľmi jemne: šéfovia dostali vilky, úradníci a inžinieri jednodomky, robotníci dvojdomky (v počiatkoch aj štvordomky). A ďalší paradox: Baťa síce vyznával kvalitu individuálneho bývania, ale zároveň diktoval ľuďom, ktorým poskytol dom, podmienky, ako v ňom žiť: žiadne psy, mačky, žiadne kôlničky či záhrady so zeleninou, žiadne ploty. Teda žiadne vidiecke relikty v jeho modernom industriálnom meste. .baťa a komunisti
Tisíckam ľudí tento paternalistický prístup, pri ktorom je zamestnávateľ čosi ako „nadotec“, vyhovoval. V dokumentárnom filme, ktorý je súčasťou výstavy, spomínajú bývalí dlhoroční zamestnanci vo francúzskej Baťovej kolónii, že keď sa firma v 80. rokoch rozhodla zrušiť v ich meste už nerentabilnú fabriku, chápali to ako osobnú zradu. Fabrika určovala aj ich životný štýl a bez nej sa cítili vykorenení.
Baťovo ideálne industriálne mesto sa napokon ukázalo utópiou a anachronizmom, hoci sa, paradoxne, veľká časť Baťových plánov podarila realizovať a dnes sa Zlín vníma ako úspešný pokus o vybudovanie moderného mesta na zelenej lúke. Dodnes je to veľmi príjemné miesto pre život. Paradoxné je aj to, že Baťov model napokon naozaj začali vo veľkom rozvíjať komunisti, ktorí mali podobné ambície – tiež to boli sociálni inžinieri a chceli meniť človeka. Akurát to aj pri budovaní nových miest robili horšie, a tak sú ich sídliská nekvalitnejšie a menej prívetivé ako Baťove kolónie.
Ani v iných veciach si Tomáš Baťa s priekopníkmi modernej architektúry, ktorí v dvadsiatych rokoch boli zväčša ľavicovo orientovaní, príliš nerozumel. On nadšene budoval kapitalizmus, inšpirovaný americkým modelom Henryho Forda a Fredericka W. Taylora. A dobre vedel, že európski priekopníci modernej architektúry majú iné ideologické ciele, vnímal ich preto ako ohrozenie kapitalistického systému. Oni ho zas obviňovali, že architektov používa len na budovanie imidžu svojej značky Baťa, že Zlín si buduje ako individualisticko-kapitalistickú manifestáciu svojho obuvníckeho impéria a vôbec mu nejde o modernú architektúru. Hoci práve Le Corbusier v roku 1935 pri osobnej návšteve napokon vyhlásil, že „Zlín je žiarivý fenomén.“
Pri pohľade na to, ako Tomáš Baťa systematicky budoval v Zlíne svoj model ideálneho priemyselného mesta, dokonca sa preto stal aj jeho starostom, je zrejmé, že jemu nešlo v prvom rade o modernú architektúru ani urbanizmus. Ale nebol ani taký obmedzený, že by budovanie mesta používal iba na posilňovanie imidžu firmy. Baťa bol síce podnikateľ, ale zároveň aj čosi ako sociálny inžinier. Plánoval nielen expanziu svojej firmy, ale aj život svojich zamestnancov. Bol presvedčený, že vie, ako dosiahne ich šťastie. Naplánoval im prácu, bývanie, vzdelávanie, výchovu, zdravotnú starostlivosť aj voľnočasové aktivity.
Na jednej strane odmietol Le Corbusierove výškové domy ako neprijateľný kolektivizmus a pre svojich zamestnancov budoval rodinné domy, ale sociálne to bývanie diferencoval len veľmi jemne: šéfovia dostali vilky, úradníci a inžinieri jednodomky, robotníci dvojdomky (v počiatkoch aj štvordomky). A ďalší paradox: Baťa síce vyznával kvalitu individuálneho bývania, ale zároveň diktoval ľuďom, ktorým poskytol dom, podmienky, ako v ňom žiť: žiadne psy, mačky, žiadne kôlničky či záhrady so zeleninou, žiadne ploty. Teda žiadne vidiecke relikty v jeho modernom industriálnom meste. .baťa a komunisti
Tisíckam ľudí tento paternalistický prístup, pri ktorom je zamestnávateľ čosi ako „nadotec“, vyhovoval. V dokumentárnom filme, ktorý je súčasťou výstavy, spomínajú bývalí dlhoroční zamestnanci vo francúzskej Baťovej kolónii, že keď sa firma v 80. rokoch rozhodla zrušiť v ich meste už nerentabilnú fabriku, chápali to ako osobnú zradu. Fabrika určovala aj ich životný štýl a bez nej sa cítili vykorenení.
Baťovo ideálne industriálne mesto sa napokon ukázalo utópiou a anachronizmom, hoci sa, paradoxne, veľká časť Baťových plánov podarila realizovať a dnes sa Zlín vníma ako úspešný pokus o vybudovanie moderného mesta na zelenej lúke. Dodnes je to veľmi príjemné miesto pre život. Paradoxné je aj to, že Baťov model napokon naozaj začali vo veľkom rozvíjať komunisti, ktorí mali podobné ambície – tiež to boli sociálni inžinieri a chceli meniť človeka. Akurát to aj pri budovaní nových miest robili horšie, a tak sú ich sídliská nekvalitnejšie a menej prívetivé ako Baťove kolónie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.