Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dvanáste Konvergencie

.andrej Šuba .časopis .hudba

„Každý páv svoj chvost chváli,“ mohol by povedať niekto. Preto hneď na úvod musím napísať, že v prípade môjho textu o Konvergenciách nepôjde o klasickú recenziu. Na to mi je tento festival violončelistu Jozefa Luptáka príliš blízky.

Navyše som stále taký plný dojmov zo štyroch intenzívnych dní s klasikou, džezom i improvizovanou hudbou, že len ťažko nachádzam kritický odstup. Ale včera som si ten rozdiel, ktorý robí Konvergencie Konvergenciami, opäť zadefinoval. Paradoxne na inom stretnutí s hudbou.
V historickej budove SND hral komorný orchester skladby mojich obľúbených barokových majstrov. Veľmi priemernému výkonu ospanlivo načúvalo seniorské publikum v lóžach. Až bizarne pôsobiaci obraz statickosti. Konvergencie nie sú takýmto hudobným múzeom. Hudba na festivale žije bez ohľadu na to, či bola napísaná pred dvesto rokmi alebo vzniká priamo na pódiu. A preto rovnako oslovuje milovníka Beethovena i fanúšika džezu. Žije aj preto, lebo jej všetci, čo s Konvergenciami prichádzajú do kontaktu  – či hrajú, navrhujú plagát alebo predávajú lístky – bezvýhradne veria.
„Tento festival má tak trochu popularizačný rozmer, však?“ spýtal sa ma náhodný návštevník, ktorý započul nie najšťastnejšiu podobu Beethovenovho Septeta a zbadal na programe meno Jana Kirschner. Popularizačný? Pri všetkej skromnosti sa po rokoch s klasickou hudbou považujem tak trochu za znalca a skutočne neviem, kde inde na Slovensku by som si v priebehu niekoľkých dní vypočul Korngoldovo Sláčikové sexteto, Brittenovo 2. sláčikové kvarteto alebo Elgarovo Klavírne kvinteto. Vo všetkých menovaných skladbách účinkovali mladí Briti z Doric String Quartet, ktorí posvätili túto hudbu ukážkou komornej hry  par excellence. A to je ďalšia z charakteristík Konvergencií. Nemusíte mať doktorát z hudobnej analýzy, aby ste pochopili, že Britten je dobrý skladateľ. Jeho hudba je tak na tomto festivale jednoducho hraná. Konvergencie na Slovensku bezprecedentným spôsobom zbúrali hradbu snobizmu, ktorá obklopuje vážnu hudbu a vážne nalomili mýtus o jej neprístupnosti. Päťsto ľudí na úvodnom koncerte Cello Colosseum a súboru Gregoriana v Dóme sv. Martina, viaceré vypredané koncerty v úžasných priestoroch Design Factory a pridaná verejná generálka (po vypredaní „premiérového" koncertu) na záverečný Stravinského Príbeh vojaka sú toho najlepším dôkazom. Koncerty pre deti Ivana Šillera, ktoré sa pravidelne stretávajú s veľkým ohlasom, dávajú nádej, že to tak aj ostane.
Apropo Stravinskij. Dielo, ktoré tu roky nezaznelo, sugestívna réžia Silvestra Lavríka, charizmatický Robert Roth a partia špičkových hudobníkov boli odvážnym vykročením za hranice obohraných ruských baletov. Kdeže ste boli, dramaturgovia ctených kamenných inštitúcií?
A aby som nezabudol, neznámy priateľu, ešte čosi k tej populárnosti: Konvergencie sú festivalom pre fajnšmekrov, ktorého atmosféra a dlhoročná práca s otvoreným publikom, ktoré dostáva hudobnú informáciu, ktorou často u nás nedisponujú ani hudobní profesionáli, dokázali skutočné divy. Bez sebaľútosti a nárekov nad krízou kultúry. Neveríte? Príďte sa presvedčiť na vlastné uši na Konvergencie 2012. Všetci ste pozvaní.      
 
Autor je hudobný kritik a spolupracovníkom Konvergencií. Konvergencie 18. až 25. september 2011, Dóm sv. Martina a Design Factory, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite