Prišlo pár skalných „kvartálnikov“, zakázaných spisovateľov a intelektuálov, ktorí tento samizdatový časopis zostavovali, medzi nimi Ludvík Vaculík, Milan Jugmman, Petr Kabeš, Eda Kriseová, Milan Šimečka senior, Ivan Klíma, Miro Kusý, prišiel Karel Pecka a Milan Uhde, tuším aj Andrej Stankovič, prišli hostia ako Jozef Jablonický a vďaka Martinovi Šimečkovi som sa tam ocitol aj ja.
A bol tam Václav Havel.
Šimečka senior prečítal svoju kritiku samizdatových pamätí Václava Černého, nepáčili sa mu antisemitské pasáže. Karel Pecka, ktorý písal o lágroch, kde sám roky strávil, ho obhajoval, rozprúdila sa debata o februári 1948: vy bývalí komunisti uznávate, že boli deformácie, ale keď dôjde na váš vlastný podiel, ste v rozpakoch. Roztrpčení kritici vyslovili svoje sklamanie z Bohumila Hrabala za jeho sebakritiku, Ivan Klíma ho obhajoval ako dobrého spisovateľa, vypukla hádka o Milanovi Kunderovi, nemá to pretrpené, hovorili jedni, ale veď nemusí, zastávali sa ho druhí. Zatiaľ čo úvahy o minulosti i literatúre boli nespútane slobodné, reči o politických pomeroch doma vyznievali stiesňujúco.
Do toho všetkého podchvíľou vstupoval tichým hlasom aj Václav Havel, ktorý sa iba nedávno vrátil zo štvorročného väzenia. Stretol som sa tam s množstvom ľudských osudov; trápenia iných sú možno väčšie ako naše, povedal. Vypočul si kritiku na svoju najnovšiu „mikrohru“ Chyba a dodal, že by chcel napísať niečo ako variáciu Strakonického dudáka: vpredu na veľkom javisku by sa hral klasický text, vzadu za scénou by to rôzne postavy komentovali, vzniklo by z toho akési tajomné napätie.
Bola to magická noc. A všetko, čo nedávno prepustený basista vtedy hovoril, s ním ostalo: schopnosť pamätať na tých druhých, ktorí sú na tom horšie; nestrácať nádej; vnímať rôznosť scén, na ktorých sa odohráva svet okolo nás a nezabúdať na tajomstvo, ktoré je mimo nás. Autor pracoval v rokoch 1990 -1992 ako poradca prezidenta ČSFR
A bol tam Václav Havel.
Šimečka senior prečítal svoju kritiku samizdatových pamätí Václava Černého, nepáčili sa mu antisemitské pasáže. Karel Pecka, ktorý písal o lágroch, kde sám roky strávil, ho obhajoval, rozprúdila sa debata o februári 1948: vy bývalí komunisti uznávate, že boli deformácie, ale keď dôjde na váš vlastný podiel, ste v rozpakoch. Roztrpčení kritici vyslovili svoje sklamanie z Bohumila Hrabala za jeho sebakritiku, Ivan Klíma ho obhajoval ako dobrého spisovateľa, vypukla hádka o Milanovi Kunderovi, nemá to pretrpené, hovorili jedni, ale veď nemusí, zastávali sa ho druhí. Zatiaľ čo úvahy o minulosti i literatúre boli nespútane slobodné, reči o politických pomeroch doma vyznievali stiesňujúco.
Do toho všetkého podchvíľou vstupoval tichým hlasom aj Václav Havel, ktorý sa iba nedávno vrátil zo štvorročného väzenia. Stretol som sa tam s množstvom ľudských osudov; trápenia iných sú možno väčšie ako naše, povedal. Vypočul si kritiku na svoju najnovšiu „mikrohru“ Chyba a dodal, že by chcel napísať niečo ako variáciu Strakonického dudáka: vpredu na veľkom javisku by sa hral klasický text, vzadu za scénou by to rôzne postavy komentovali, vzniklo by z toho akési tajomné napätie.
Bola to magická noc. A všetko, čo nedávno prepustený basista vtedy hovoril, s ním ostalo: schopnosť pamätať na tých druhých, ktorí sú na tom horšie; nestrácať nádej; vnímať rôznosť scén, na ktorých sa odohráva svet okolo nás a nezabúdať na tajomstvo, ktoré je mimo nás. Autor pracoval v rokoch 1990 -1992 ako poradca prezidenta ČSFR
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.