Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenská národná surovina

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

V týchto jesenných dňoch sa na Slovensku pravidelne vyskytuje prazvláštny úkaz. Všetci ľudia vybiehajú do polí a oháňajú sa motykami spoza hlavy. Zo zeme vyberajú bandurky, krumple, grule, erteple, kartofle, švábku, repu alebo jednoducho zemiaky.

Málokedy sa stáva, že si Slovač bezvýhradne osvojí a zamiluje niečo zahraničné, navyše v tomto prípade tak echtovne americké. Radšej novinku ofrfleme, uvzato si ju nevšímame, až kým si ju nezamilujú napríklad v Prahe. Potom sa už z toho môže stať hit. Zemiakom sa však podarilo uchvátiť nás na sto percent. Síce nie od začiatku, ale predsa.
Zemiaky pestovali Inkovia v Peru, pretože nadmorská výška príliš nepriala kukurici. Volali ich papa a jedli ich surové alebo sušené. Vyrábali z nich aj alkoholický nápoj zvaný chacha, niečo ako zemiakové pivo. Po prekonaní Atlantiku ich Francúzi začali volať la pomme de terre, Nemci Erdäpfel, skrátka jablko zeme. V roku 1533 ho spomína v kronike istý Talian Peter Cicca. Hovorí o  ovocí, ktoré sa podobá hľuzovkám a nazýva ho preto tartuffullo – hľuzovčičky. Tartuffullo sa v Nemecku skomolilo na Kartoffeln a sme doma.
Zemiaky sa na európsky stôl prebojúvali naozaj len veľmi ťažko. Všetci sa ich báli, akoby to bolo diablovo ovocie. Až do šestnásteho storočia sa dokonca zemiaky používali iba ako exotická rastlina do parkov. Niektoré šľachtičné si ich kvety vplietali do vlasov. A to by bolo bývalo asi tak všetko, keby neprišiel jeden zanietený fanúšik, agronóm, lekárnik a svojský propagátor Antoine–Augustin Parmentier. Prinútil Ľudovíta XVI., aby zemiaky na svojom stole omilostil. Na dvore sa z nich síce stala móda, no pospolitý ľud naďalej zemiakom nedôveroval. Napokon sa Parmentier uchýlil k rafinovanému špinavému triku. Nahovoril kráľa, aby zemiaky dal vysadiť na veľké pole a nechal ich strážiť ozbrojeným vojskom. Potom po týždni stráže odvolal. Ľudia, presvedčení, že tam musí rásť niečo vzácne a zakázané, pole do rána kompletne rozkradli. A celú noc varili, smažili a vypekali tú preukrutne stráženú hľuzu. Hneď, ako ju ochutnali, okamžite si ju zamilovali a pri jej jedení sa každý zrazu cítil trochu ako kráľ.
O najväčšie rozšírenie zemiakov sa však v Európe zaslúžil pruský kráľ Fridrich II. Veľký, ktorý pestovanie zemiakov priamo nariadil. Podarilo sa mu tým kompletne vykynožiť skorbut u obyvateľstva. K tomu mu ešte pomohla aj kvasená kapusta, ale o tom hádam niekedy neskôr. Na Slovensko sa zemiak v každom prípade dostal až v osemnástom storočí. Ako prvý ju spomína mních Cyprián z Červeného kláštora a o jej rozšírenie sa mimoriadne zaslúžil istý Tomáš Šváby. Aj preto ten záhadný nárečový názov pre zemiaky v niektorých kútoch Slovenska – švábka.
Zo zemiakov sa stal postupne neuveriteľný hit a pri katastrofálnych neúrodách pšenice bol pre mnohých priam vykúpením. Zemiaky sa predrali aj na stoly vysokej kuchyne a dodnes s nimi vedia šéfkuchári vytvárať nebývalé delikatesy. Mnohí so mnou však budú súhlasiť, že zemiaky najlepšie chutia vylovené priamo z pahreby, s maslom a soľou. Dlho som skúšal tú nezameniteľnú chuť a chrumkavú kôrku docieliť v domácich podmienkach bez toho, aby som si musel vyrábať pahrebu z parkiet uprostred obývačky. Napokon na to predsa len existuje úplne jednoduchý trik. Umyté zemiaky položte do rúry voľne na mriežku (nie na plech!) a pol hodinu pečte. Zemiaky síce nebudú zafúľané od popola, ale rovnako chrumkavé a maslovo voňavé. Autor je scenárista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite