Miesto, ktoré samo osebe láka na oddych, tak získalo ešte jeden rozmer. „Na prvý pohľad by mala byť socha jedinečná pre svoju podobnosť s oveľa známejšou v Riu. Ale to je len akoby marketingový ťahák,“ hovorí pre .týždeň kňaz Juraj Spuchľák. „Chceli sme najmä vybudovať pre obec prvok, ktorý bol doteraz viditeľný len vo veľkých mestách: oddychovú zónu. Moderné malé pútnické miesto,“ dodáva Spuchľák, riaditeľ rádia Lumen. Zdá sa, že úmysel sa podaril. Odpočinok v okolí sochy vyhľadávajú nielen domáci, ale i návštevníci z Európy, z Ázie i spoza mora. .smäd dediny
„Cítiť tu, že obec je smädná po živote,“ hovorí staršia žena, ktorú sme stretli pri putovaní k soche. Informácie o Kline vraj získala od vnuka. „Cez gúgl,“ hovorí s úsmevom pútnička a paličkou ukazuje, kde treba ísť. Asfaltovú cestu strieda panelová, tú zas poľná. Zapotí sa na nej každý. Tunajší odporúčajú, že najlepšie ísť „odbočkou od Čerta“.
Dedina nie je veľká, ale je rozťahaná. Ani by človek nepovedal, že počet obyvateľov prekračuje dve tisícky. Chodievajú k soche, putujú k nej sami, vodia aj známych. Inštalovali aj zopár informačných tabúľ na stĺpy, v zime je socha jednou zo zastávok lyžiarskeho prechodu na bežkách.
Predsa len sa zdá, že takýto „marketingovo vďačný“ jav by sa dal lepšie spropagovať. „Myslím, že je čo doháňať. Okrem pohľadníc obce by bolo dobré pripraviť propagačnú brožúrku o vzniku sochy a s fotografiami, ako vznikalo toto dielo,“ hovorí kňaz Jozef Červeň, známy z pôsobenia na košickom sídlisku Luník IX, ktorý je rodákom z Klinu.
V diaľke zbadáme niečo malé a biele a pútnička prikyvuje, že ideme dobre. Spomína, ako o obci, o soche a jej areáli počula v rádiu. V obci sa vraj rodí veľa detí, mladí stále vytvárajú rodiny. „Chcela som vidieť takú dedinu. Mať rodinu, to je záväzok a zodpovednosť. To je taká socha. Keď je pevná, je pevná i spoločnosť. Takíto, ktorí ju vytvoria, potrebujú požehnanie,“ vysvetľuje, prečo prišla.
Už v polovici takmer dvojkilometrového kopca obdivujeme výhľad. Vrch sa dá zdolať z viacerých strán. Cez les i lúky, dokonca aj autom. Z prvého kopca vidieť polovicu dediny až po vyšný koniec. Jeden dom za druhým, veľa nových. Tie novšie stoja zvyčajne za rodičovskými.
Autobus už neriskoval a pútnikom zastavil pod vrchom. Vodič putoval tiež. „Postavili tu niečo úchvatné a vôbec sa s tým nechvália. Ktovie prečo. Z túžby zviditeľniť obec? Alebo z pokory? Možno chceli priniesť niečo nové a posvätné aj tým, ktorí tak nežijú,“ mieni. K miestu, kde v roku 2007 vznikla najvyššia socha Krista na Slovensku, mu to ide pomaly. Neoddychuje, kráča s nadšením. Čas si kráti vymenúvaním miest, ktoré už videl na vlastné oči. „Lurdy, Rím, Medžugorie... V Riu som ešte nebol. Možno ani nepôjdem. Preto aspoň uvidím to naše – slovenské. Vek neoklamete, o chvíľku pribudne šiesty krížik na chrbte,“ opakuje.
Kliňanský kopec Grapa, kde stavba tróni, nie je najnižší. Len málo chýba do siedmich stovák nad morom. Autobusár utešuje, že je to o tisícku menej, než neďaleká hraničná Babia hora. „Z diaľky vidím, že socha sa pozerá na okolitú krajinu. Úžasné, čo tí Kliňania vymysleli. Vládzu nielen žiť a tvrdo pracovať, ale ešte prinášajú nové veci,“ dodáva. .je to len atrakcia?
Sme na vrchole a vodič čajom zapíja úspešný príchod. Pútnička otvára bedeker. Nie kúpený, vlastný. Zlepený v zošite z útržkov. Z novín a informácií, ktoré jej vytlačil vnuk z internetu. Číta všetkým. Spomína, že nápad sa zrodil v hlave istého podnikateľa Jozefa Sroku. „Boli to len také krčmové reči, že by bolo niečo treba spraviť, aby sa dedina zviditeľnila. Ale nikto v Kline sa nemal k činu. No neskôr slovo dalo slovo a všetko sa to začalo,“ potvrdzuje tvorca na stránke svojej firmy. Monument stojí na pozemku rodičov jedného z kňazov – rodákov Floriána Volfa.
Počúvam a pritom pozerám na sochu. Ako rodák i cudzinec vo vlastnej obci. Unikát zo železobetónu, obložený yporom, ma niečím priťahuje. Neusmieva sa, je vážny. Neveriacky však krútim hlavou nad tým, ako z toho vytesal sochu sekerou a motykou miestny rezbár Peter Ganobjak. „Neskutočné, ale pravdivé,“ hovorí sivovlasý muž, ktorý skupinu dobehol už po výklade. Je tunajší a potvrdzuje, že 23-tonová socha meria s podstavcom deväť a pol metra. Keby bol Kristus ešte o dva a pol metra vyšší, vraj by bol najvyššou sochou na Slovensku. Na kopci pribudli kvety, krížová cesta, desatoro prikázaní, stromy, kaplnky, parkovisko, miniamfiteáter i socha modliaceho sa pápeža Jána Pavla II.
Areál priťahuje cez deň i v noci, keď je socha vysvietená reflektormi. „Aby ju videli aj na Mesiaci,“ smejú sa pútnici.
Pýtam sa sám seba, či túto sochu môžem považovať za atrakciu. Starosta Štefan Peňák vraví: „Osobne pre mňa nejde o atrakciu. Postavenie sochy však našu obec zviditeľnilo. Pre väčšinu návštevníkov je však miestom oddychu, relaxu, rozjímania a pobytu v prírode s krásnym výhľadom.“
„Ja to vnímam ako dobre investované peniaze človeka, ktorý chcel po sebe budúcim generáciám zanechať niečo pekné, trvalé a povznášajúce v oblasti kultúry, ale aj viery,“ hovorí Jozef Červeň.
Stavba zatiaľ podľa jeho slov nie je skolaudovaná. Rieši sa vyrovnanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých stojí. „Podnikateľ, ktorý stavbu realizuje, získal pred stavbou súhlas všetkých nájomcov alebo majiteľov pozemkov. So všetkými boli spísané zmluvy, neodsúhlasený zostáva jeden pozemok, kde sa čaká na ukončenie dedičského konania po zomretom majiteľovi. Súhlas od budúcich dedičov existuje, chýbajú len papiere. Potom sa dielo môže skolaudovať,“ približuje starosta. Opakuje, že dobré veci sa rodia ťažko. „Dotiahnuť dohody a sľuby na papier je niekedy zložité,“ dodáva. .niektorí by chceli púte
Kliňania chodia k soche na výlety, opekačky. Ženy sa tu modlievajú ruženec. Niektorí obyvatelia tam oslávili nový rok, veriaci spolu s miestnym farárom pripravili príležitostné sväté omše a pobožnosť. Potešili by ich púte. „Myslím si, že by tomuto miestu, a ani žiadnemu inému, neboli na škodu. Modlitieb nikdy nie je dosť a kde sa stretnú ľudia s cieľom oslavovať Boha, tam človek povzbudzuje svoju dušu k dobru,“ hovorí Jana Jadroňová, učiteľka a šéfredaktorka lokálnych novín Echo Klina.
Opatrnosť je však namieste. „Nie každé miesto, ktoré je pekné, môže byť aj pútnické,“ radí Peter Majcher, ďalší kňaz, pochádzajúci z Klina. Socha podľa neho môže dať obci dve veci – požehnanie i záväzok, ktorý musí pociťovať každý Kliňan. „Každý sa musí snažiť prežívať svoj život tak, aby z neho nevychádzalo pohoršenie, zlo, nenávisť a hriech. Aby nik nikdy nemohol povedať, že Kliňania postavili Krista nad dedinu, ale žijú príliš hriešne. Aj tridsať sôch môžu Kliňania postaviť, ak by nezmenili svoje životy, všetko by to bolo zbytočné,“ hovorí Majcher.
Juraj Spuchľák vysvetľuje, že na mnohých pútnických miestach sa mu páči, že sa nedajú vyrobiť. „Mnohých priťahuje na takéto miesta aj prvok nevypočítateľnosti, ktorý sprevádza ich vznik. Už keď sú v rozkvete alebo rozvoji, možno podporiť ich rast citlivým prístupom. Ani obec alebo farnosť Klin nemá takúto ambíciu,“ hovorí. Pripúšťa, že možno časom sa z toho miesta oddychu a vyhliadky stane pútnické miesto. Starosta v tom má jasno, konanie pútí by privítal. „Ale všetko má svoj čas,“ dodáva Štefan Peňák. Autor je publicista.
„Cítiť tu, že obec je smädná po živote,“ hovorí staršia žena, ktorú sme stretli pri putovaní k soche. Informácie o Kline vraj získala od vnuka. „Cez gúgl,“ hovorí s úsmevom pútnička a paličkou ukazuje, kde treba ísť. Asfaltovú cestu strieda panelová, tú zas poľná. Zapotí sa na nej každý. Tunajší odporúčajú, že najlepšie ísť „odbočkou od Čerta“.
Dedina nie je veľká, ale je rozťahaná. Ani by človek nepovedal, že počet obyvateľov prekračuje dve tisícky. Chodievajú k soche, putujú k nej sami, vodia aj známych. Inštalovali aj zopár informačných tabúľ na stĺpy, v zime je socha jednou zo zastávok lyžiarskeho prechodu na bežkách.
Predsa len sa zdá, že takýto „marketingovo vďačný“ jav by sa dal lepšie spropagovať. „Myslím, že je čo doháňať. Okrem pohľadníc obce by bolo dobré pripraviť propagačnú brožúrku o vzniku sochy a s fotografiami, ako vznikalo toto dielo,“ hovorí kňaz Jozef Červeň, známy z pôsobenia na košickom sídlisku Luník IX, ktorý je rodákom z Klinu.
V diaľke zbadáme niečo malé a biele a pútnička prikyvuje, že ideme dobre. Spomína, ako o obci, o soche a jej areáli počula v rádiu. V obci sa vraj rodí veľa detí, mladí stále vytvárajú rodiny. „Chcela som vidieť takú dedinu. Mať rodinu, to je záväzok a zodpovednosť. To je taká socha. Keď je pevná, je pevná i spoločnosť. Takíto, ktorí ju vytvoria, potrebujú požehnanie,“ vysvetľuje, prečo prišla.
Už v polovici takmer dvojkilometrového kopca obdivujeme výhľad. Vrch sa dá zdolať z viacerých strán. Cez les i lúky, dokonca aj autom. Z prvého kopca vidieť polovicu dediny až po vyšný koniec. Jeden dom za druhým, veľa nových. Tie novšie stoja zvyčajne za rodičovskými.
Autobus už neriskoval a pútnikom zastavil pod vrchom. Vodič putoval tiež. „Postavili tu niečo úchvatné a vôbec sa s tým nechvália. Ktovie prečo. Z túžby zviditeľniť obec? Alebo z pokory? Možno chceli priniesť niečo nové a posvätné aj tým, ktorí tak nežijú,“ mieni. K miestu, kde v roku 2007 vznikla najvyššia socha Krista na Slovensku, mu to ide pomaly. Neoddychuje, kráča s nadšením. Čas si kráti vymenúvaním miest, ktoré už videl na vlastné oči. „Lurdy, Rím, Medžugorie... V Riu som ešte nebol. Možno ani nepôjdem. Preto aspoň uvidím to naše – slovenské. Vek neoklamete, o chvíľku pribudne šiesty krížik na chrbte,“ opakuje.
Kliňanský kopec Grapa, kde stavba tróni, nie je najnižší. Len málo chýba do siedmich stovák nad morom. Autobusár utešuje, že je to o tisícku menej, než neďaleká hraničná Babia hora. „Z diaľky vidím, že socha sa pozerá na okolitú krajinu. Úžasné, čo tí Kliňania vymysleli. Vládzu nielen žiť a tvrdo pracovať, ale ešte prinášajú nové veci,“ dodáva. .je to len atrakcia?
Sme na vrchole a vodič čajom zapíja úspešný príchod. Pútnička otvára bedeker. Nie kúpený, vlastný. Zlepený v zošite z útržkov. Z novín a informácií, ktoré jej vytlačil vnuk z internetu. Číta všetkým. Spomína, že nápad sa zrodil v hlave istého podnikateľa Jozefa Sroku. „Boli to len také krčmové reči, že by bolo niečo treba spraviť, aby sa dedina zviditeľnila. Ale nikto v Kline sa nemal k činu. No neskôr slovo dalo slovo a všetko sa to začalo,“ potvrdzuje tvorca na stránke svojej firmy. Monument stojí na pozemku rodičov jedného z kňazov – rodákov Floriána Volfa.
Počúvam a pritom pozerám na sochu. Ako rodák i cudzinec vo vlastnej obci. Unikát zo železobetónu, obložený yporom, ma niečím priťahuje. Neusmieva sa, je vážny. Neveriacky však krútim hlavou nad tým, ako z toho vytesal sochu sekerou a motykou miestny rezbár Peter Ganobjak. „Neskutočné, ale pravdivé,“ hovorí sivovlasý muž, ktorý skupinu dobehol už po výklade. Je tunajší a potvrdzuje, že 23-tonová socha meria s podstavcom deväť a pol metra. Keby bol Kristus ešte o dva a pol metra vyšší, vraj by bol najvyššou sochou na Slovensku. Na kopci pribudli kvety, krížová cesta, desatoro prikázaní, stromy, kaplnky, parkovisko, miniamfiteáter i socha modliaceho sa pápeža Jána Pavla II.
Areál priťahuje cez deň i v noci, keď je socha vysvietená reflektormi. „Aby ju videli aj na Mesiaci,“ smejú sa pútnici.
Pýtam sa sám seba, či túto sochu môžem považovať za atrakciu. Starosta Štefan Peňák vraví: „Osobne pre mňa nejde o atrakciu. Postavenie sochy však našu obec zviditeľnilo. Pre väčšinu návštevníkov je však miestom oddychu, relaxu, rozjímania a pobytu v prírode s krásnym výhľadom.“
„Ja to vnímam ako dobre investované peniaze človeka, ktorý chcel po sebe budúcim generáciám zanechať niečo pekné, trvalé a povznášajúce v oblasti kultúry, ale aj viery,“ hovorí Jozef Červeň.
Stavba zatiaľ podľa jeho slov nie je skolaudovaná. Rieši sa vyrovnanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých stojí. „Podnikateľ, ktorý stavbu realizuje, získal pred stavbou súhlas všetkých nájomcov alebo majiteľov pozemkov. So všetkými boli spísané zmluvy, neodsúhlasený zostáva jeden pozemok, kde sa čaká na ukončenie dedičského konania po zomretom majiteľovi. Súhlas od budúcich dedičov existuje, chýbajú len papiere. Potom sa dielo môže skolaudovať,“ približuje starosta. Opakuje, že dobré veci sa rodia ťažko. „Dotiahnuť dohody a sľuby na papier je niekedy zložité,“ dodáva. .niektorí by chceli púte
Kliňania chodia k soche na výlety, opekačky. Ženy sa tu modlievajú ruženec. Niektorí obyvatelia tam oslávili nový rok, veriaci spolu s miestnym farárom pripravili príležitostné sväté omše a pobožnosť. Potešili by ich púte. „Myslím si, že by tomuto miestu, a ani žiadnemu inému, neboli na škodu. Modlitieb nikdy nie je dosť a kde sa stretnú ľudia s cieľom oslavovať Boha, tam človek povzbudzuje svoju dušu k dobru,“ hovorí Jana Jadroňová, učiteľka a šéfredaktorka lokálnych novín Echo Klina.
Opatrnosť je však namieste. „Nie každé miesto, ktoré je pekné, môže byť aj pútnické,“ radí Peter Majcher, ďalší kňaz, pochádzajúci z Klina. Socha podľa neho môže dať obci dve veci – požehnanie i záväzok, ktorý musí pociťovať každý Kliňan. „Každý sa musí snažiť prežívať svoj život tak, aby z neho nevychádzalo pohoršenie, zlo, nenávisť a hriech. Aby nik nikdy nemohol povedať, že Kliňania postavili Krista nad dedinu, ale žijú príliš hriešne. Aj tridsať sôch môžu Kliňania postaviť, ak by nezmenili svoje životy, všetko by to bolo zbytočné,“ hovorí Majcher.
Juraj Spuchľák vysvetľuje, že na mnohých pútnických miestach sa mu páči, že sa nedajú vyrobiť. „Mnohých priťahuje na takéto miesta aj prvok nevypočítateľnosti, ktorý sprevádza ich vznik. Už keď sú v rozkvete alebo rozvoji, možno podporiť ich rast citlivým prístupom. Ani obec alebo farnosť Klin nemá takúto ambíciu,“ hovorí. Pripúšťa, že možno časom sa z toho miesta oddychu a vyhliadky stane pútnické miesto. Starosta v tom má jasno, konanie pútí by privítal. „Ale všetko má svoj čas,“ dodáva Štefan Peňák. Autor je publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.