Na začiatku jari 1991 bol Kurt Cobain len malou vychádzajúcou hviezdou seattleskej alternatívnej scény. Jeho Nirvanu si vtedy zobral oveľa známejší Sonic Youth na turné, aby im robili predkapelu. No v tom čase už Cobainova skupina mala nahratý album Nevermind, ktorý čakal na jesenné vydanie. Cobain, Krist Novoselic a nový bubeník David Grohl pôsobia vo filme ako bezstarostní výrastkovia, ktorí vôbec nemajú ani šajnu o tom, čo ich v krátkej budúcnosti čaká. Vlastne to nevedel nikto.
V roku 1991 nebola Nirvana úplne neznámou kapelou. Mala za sebou debutový album Bleach, ktorý vyšiel na nezávislej značke Sub Pop a ich pesničky sa postupne šírili všetkým smerami, no poznali ich vtedy len hardcorová a punková scéna. Nirvana už mala za sebou zopár amerických a európskych šnúr, no na rozdiel od známejších kolegov sa z koncertu na koncert presúvala v malej dodávke. Thurston Moore, líder Sonic Youth, spomína, ako trojica rozbila na jednom z spoločných koncertov svoje nástroje s tým, že nemala iné na nasledujúci koncert. V tomto prípade však zafungovala punková solidarita a Nirvane vydržali požičané nástroje až do konca turné, keď ich, samozrejme, nakoniec opäť zničila.
Sonic Youth boli už vtedy zavedenou punkovou firmou, z ich posledného albumu Goo sa predalo skvelých 150-tisíc nosičov. Lenže Kurt, ktorý sa rád podpisoval ako Kurdt, mal v pláne oveľa viac. Jeho pesničky smerovali ešte ďalej. Po Bleach sa rozhodol zmeniť spôsob písania svojich piesní – už v tom nebola len prvotná punková zúrivosť, Cobain nebol punkovým puristom, jeho hudba nevychádzala len z Blag Flag, Melvins alebo Germs, popri nich miloval aj The Beatles, The Who alebo Led Zeppelin.
Prvým takýmto signálom bol singel Silver (na Bleach však nájdete About a Girl, už v nej sa črtala budúcnosť Nirvany). Základ Nevermind, ktorý sa mal pôvodne volať Sheeps, pretože Cobain považoval ľudí za ovce, sa začal rodiť na skúškach v prvej polovici 1990, na ktoré spevák nosil zárodky nových piesní, tvoriacich základ ich budúceho druhého albumu. V pesničkách sa vtedy odzrkadlil aj komplikovaný vzťah Kurta k vtedajšej priateľke, ktorá mu dala kopačky. Možno to na prvý pohľad tak nevyzerá, ale niektoré z tých pesničiek sú vlastne ľúbostné listy, ktoré dali pripravovanému Nevermind ďalší osobný rozmer.
Klebety okolo Nirvany, ktorá vtedy hrala intenzívne a zdrvujúce koncerty, pri ktorých prichádzalo k ničeniu nástrojov aj vlastných kostí, začali priťahovať veľké nahrávacie spoločnosti, ktoré cítili, že v Seattli sa niečo deje. Alice In Chains boli prvými, ktorým v roku 1990 vydala mamutia firma Sony debutový album, a ten si vôbec neviedol zle. Neskorší rivali z Pearl Jam vtedy skoro naskočili do šoubiznisového kolotoča už v roku 1990, ale vtedy im zomrel na predávkovavie spevák Andrew Wood. Vtedy si ešte hovorili Mother Love Bone. Na odporúčanie Sonic Yout Nirvana nakoniec podpísala zmluvu s pobočkou známej firmy Geffen Records na 270-tisíc dolárov. Vysmiata kapela sa vtedy vrátila z Los Angeles domov do Aberdeenu, ktorý leží neďaleku Seattlu a Cobain, ktorý mal vo vačku zmluvu svojho života, zistil, že ho domáci vyhodil z domu. Neplatil nájomné, a tak nasledujúce noci musel prespávať v aute.
O vzniku Nevermind sa traduje niekoľko pozoruhodných historiek. Keď šli Nevermind nahrávať do slnečnej Kalifornie, nemali na benzín. Kapela zorganizovala špeciálny koncert, na ktorom vyzbierala peniaze do zeme zasľúbenej. Vtedy prvýkrát zahrala aj pesničku Smells Like Teen Spirit. Ako pozorne poznamenal magazín Mojo, keď sa ozval známy gitarový riff, publikum bolo ešte ticho. Rev a všeobecné nadšenie začalo prichádzať, až keď sa telocvičňový klip začala objavovať na MTV. Všetkým sa tá pieseň páčila – s výnimkou samotnej kapely, ktorá ju považovala za akúsi nevydarenú napodobeninu pesničiek The Pixies.
Album Nevermind oficiálne vyšiel 23. septembra 1991. Geffen, ktorý v tom čase mali úplne iné priority (všetku pozornosť sústredili na dvojalbum Guns And Roses Use Your Illusion I and II), dúfali, že sa z Nevermind predá dobrých 50-tisíc kusov s tým, že sa im podarí pokryť všetky náklady. Urobili chybu. Na trh v Amerike a Británii vytlačili po 40-tisíc kusov, no tie sa rozchytali hneď v prvých dňoch. Trvalo istý čas, kým sa dotlačili ďalšie a uhasili smäd nedočkavých fanúšikov. Nevermind stúpal v rebríčkoch smerom hore ako kométa. Keď z prvého miesta vytlačil Michaela Jacksona a jeho albumu Dangerous, zrodila sa obrovská hviezda.
Kapela si fenomenálny úspech ani nestačila uvedomiť. Na jeseň mala naplánované turné po kluboch, no každým koncertom sa počet fanúšikov zvyšoval. Keď na ich vystúpenia začali chodiť ľudia, ktorí s punkovou scénou nemali nič spoločné, cítili, že niečo nie je v poriadku. Cobain si úspech spočiatku užíval, telefonoval svojej mame, že nech si zapne MTV, aby videla klip k Smells Like Teen Spirit, že je konečne v TV, ale všetko sa začalo obracať. Kurt, ktorý sa ešte v polovici roku 1991 bezstarostne pohyboval ulicami rodného Aberdeenu a Seattlu, nebol na úspech vôbec pripravený. Samozrejme, veľmi ho chcel, veď podpísal zmluvu s veľkou firmou, veril, že s Nirvanou to môže dotiahnuť dosť vysoko, ale seba si predstavoval ako lídra punkrockovej komunity, nie ako globálnu rockovú hviezdu. Ocitol sa v pozícii, ktorú ako punker absolútne odmietal. Tento stav nedávno opísal vo svojej autobiografii Chronicles Dylan, ktorému sa v 60. rokoch stalo niečo podobné – už nebol tým, kto svet pozoroval zo šera kaviarne a písal o tom piesne. Stal sa tým, kto je pozorovaný. To nie je pozícia, v ktorej sa obaja mohli slobodne pohybovať a tvoriť. Okrem toho Cobaina sužovali aj psychické problémy, ktorými trpel už pred Nevermind, pravdepodobne v súvislosti s komplikovanými vzťahmi v jeho rodine. Trpel aj ťažko liečiteľnou žalúdočnou chorobou, ktorú začal tlmiť aj tým, že objavil heroín. Keď sa neskôr do jeho života vmiesila problematická Courtney Love, speváčka Hole, ktorá tiež bojovala so závislosťou od heroínu, nemôžeme sa čudovať, že ďalší album chcel pomenovať Nenávidím sa a chcem zomrieť. Odtiaľ už bol len krôčik k osudovému kroku, keď si v garáži svojho domu priložil k ústam brokovnicu a odstrelil si hlavu. Mal iba 27 rokov, presne ako Hendrix, Joplin, Morrison, Brian Jones a bohužiaľ aj Amy Winehouse.
Od vydania Nevermind uplynulo už dvadsať rokov. Výročie nám pripomína, aký bol tento album pre rockovú hudbu dôležitý a vlastne aj stále je. Nevermind nebol len albumom, nabitým skvelými pesničkami, z ktorých každá sa mohla stať hitom. Bol to počin, vďaka ktorému sa hudba stala opäť vzrušujúcou. Bohužiaľ, Cobain na to neskôr doplatil životom, ale vďaka jeho skupine sa do popmusic vrátilo nadšenie, ktoré kedysi priniesol rokenrol a ktoré v osemdesiatych rokoch v alternatívnej a undergroundovej hudbe len prežívalo. Úspech Nevermind predstavil svetu Soundgarden, Pearl Jam, Mudhoney alebo Alice In Chains. Všetko, čo dovtedy platilo, prestalo fungovať. Z hair-metalových kapiel sa cez noc stali nepotrební dinosauri a z hudby na čas zmizla synťáková umelina. Všeobecne, rok 1991, ak by sa dal pomenovať podľa vinárskej hantírky, bol skutočne skvelým rokom. Kapela U2 vydala Achtung Baby, Red Hot Chili Peppers zas Black Sugar Sex Magic, Pearl Jam Ten, Metallica svoj „čierny“ album a R.E.M. Out Of Time. Čo album, to klasika v rockovej histórii. V Británii sa začiatkom 90. rokov prebudila gitarová scéna, ktorá neskôr viedla k nástupu populárneho britpopu a úspechu Oasis a Blur.
Za mnohé z týchto vecí vďačíme práve Cobainovi. Nikdy sa nepasoval do úlohy lídra, mnohé z tých skupín by sa neskôr presadili aj samy, ale bol to on, ktorý so Smells Like Teen Spirit spôsobil dieru v hudobnom šoubiznise, cez ktorú sa pretiahlo množstvo skvelých skupín, ktorým bolo pôvodne súdené zostať v undergrounde.
Odvtedy prešlo svetom popmusic viacero hudobných revolúcií. Zažili sme nástup elektronickej hudby v polovici 90. rokov a úspech The Prodigy. Návrat ku gitarám v podaní The Strokes alebo The White Stripes. No ani jedna sa nemôže rovnať k revolúcii, ktorú nenápadne a bez akéhokoľvek marketingu rozpútala práve Nirvana. Dvadsať rokov Nevermind sa dnes javí ako sladko-trpké spomínanie. Sladké v tom, že aj po dvadsiatich rokoch znie hudba Nirvany stále sviežo a originálne, trpké zas v tom, že po dvadsiatich rokoch sa nenašiel taký talent, ako bol Kurt Cobain, ktorý by zastal jeho miesto. Nikdy popmusic neznela tak zle ako práve dnes. Nech si náš kolega metalista Rudi Rus píše o „utrápených a v drogách utopených flanelkových intelektuáloch“, jeho super inštrumentalisti môžu onanovať na svoje nástroje dvadsať rokov v kuse, ale ich hudba nikdy nestrelí priamo do srdca, ako sa to začiatkom 90. rokov podarilo Cobainovi a jeho kamarátom. Album Nevermind vychádza v reedícii v týchto dňoch v štyroch rôznych verziách vrátane 4 CD/DVD boxetu.
V roku 1991 nebola Nirvana úplne neznámou kapelou. Mala za sebou debutový album Bleach, ktorý vyšiel na nezávislej značke Sub Pop a ich pesničky sa postupne šírili všetkým smerami, no poznali ich vtedy len hardcorová a punková scéna. Nirvana už mala za sebou zopár amerických a európskych šnúr, no na rozdiel od známejších kolegov sa z koncertu na koncert presúvala v malej dodávke. Thurston Moore, líder Sonic Youth, spomína, ako trojica rozbila na jednom z spoločných koncertov svoje nástroje s tým, že nemala iné na nasledujúci koncert. V tomto prípade však zafungovala punková solidarita a Nirvane vydržali požičané nástroje až do konca turné, keď ich, samozrejme, nakoniec opäť zničila.
Sonic Youth boli už vtedy zavedenou punkovou firmou, z ich posledného albumu Goo sa predalo skvelých 150-tisíc nosičov. Lenže Kurt, ktorý sa rád podpisoval ako Kurdt, mal v pláne oveľa viac. Jeho pesničky smerovali ešte ďalej. Po Bleach sa rozhodol zmeniť spôsob písania svojich piesní – už v tom nebola len prvotná punková zúrivosť, Cobain nebol punkovým puristom, jeho hudba nevychádzala len z Blag Flag, Melvins alebo Germs, popri nich miloval aj The Beatles, The Who alebo Led Zeppelin.
Prvým takýmto signálom bol singel Silver (na Bleach však nájdete About a Girl, už v nej sa črtala budúcnosť Nirvany). Základ Nevermind, ktorý sa mal pôvodne volať Sheeps, pretože Cobain považoval ľudí za ovce, sa začal rodiť na skúškach v prvej polovici 1990, na ktoré spevák nosil zárodky nových piesní, tvoriacich základ ich budúceho druhého albumu. V pesničkách sa vtedy odzrkadlil aj komplikovaný vzťah Kurta k vtedajšej priateľke, ktorá mu dala kopačky. Možno to na prvý pohľad tak nevyzerá, ale niektoré z tých pesničiek sú vlastne ľúbostné listy, ktoré dali pripravovanému Nevermind ďalší osobný rozmer.
Klebety okolo Nirvany, ktorá vtedy hrala intenzívne a zdrvujúce koncerty, pri ktorých prichádzalo k ničeniu nástrojov aj vlastných kostí, začali priťahovať veľké nahrávacie spoločnosti, ktoré cítili, že v Seattli sa niečo deje. Alice In Chains boli prvými, ktorým v roku 1990 vydala mamutia firma Sony debutový album, a ten si vôbec neviedol zle. Neskorší rivali z Pearl Jam vtedy skoro naskočili do šoubiznisového kolotoča už v roku 1990, ale vtedy im zomrel na predávkovavie spevák Andrew Wood. Vtedy si ešte hovorili Mother Love Bone. Na odporúčanie Sonic Yout Nirvana nakoniec podpísala zmluvu s pobočkou známej firmy Geffen Records na 270-tisíc dolárov. Vysmiata kapela sa vtedy vrátila z Los Angeles domov do Aberdeenu, ktorý leží neďaleku Seattlu a Cobain, ktorý mal vo vačku zmluvu svojho života, zistil, že ho domáci vyhodil z domu. Neplatil nájomné, a tak nasledujúce noci musel prespávať v aute.
O vzniku Nevermind sa traduje niekoľko pozoruhodných historiek. Keď šli Nevermind nahrávať do slnečnej Kalifornie, nemali na benzín. Kapela zorganizovala špeciálny koncert, na ktorom vyzbierala peniaze do zeme zasľúbenej. Vtedy prvýkrát zahrala aj pesničku Smells Like Teen Spirit. Ako pozorne poznamenal magazín Mojo, keď sa ozval známy gitarový riff, publikum bolo ešte ticho. Rev a všeobecné nadšenie začalo prichádzať, až keď sa telocvičňový klip začala objavovať na MTV. Všetkým sa tá pieseň páčila – s výnimkou samotnej kapely, ktorá ju považovala za akúsi nevydarenú napodobeninu pesničiek The Pixies.
Album Nevermind oficiálne vyšiel 23. septembra 1991. Geffen, ktorý v tom čase mali úplne iné priority (všetku pozornosť sústredili na dvojalbum Guns And Roses Use Your Illusion I and II), dúfali, že sa z Nevermind predá dobrých 50-tisíc kusov s tým, že sa im podarí pokryť všetky náklady. Urobili chybu. Na trh v Amerike a Británii vytlačili po 40-tisíc kusov, no tie sa rozchytali hneď v prvých dňoch. Trvalo istý čas, kým sa dotlačili ďalšie a uhasili smäd nedočkavých fanúšikov. Nevermind stúpal v rebríčkoch smerom hore ako kométa. Keď z prvého miesta vytlačil Michaela Jacksona a jeho albumu Dangerous, zrodila sa obrovská hviezda.
Kapela si fenomenálny úspech ani nestačila uvedomiť. Na jeseň mala naplánované turné po kluboch, no každým koncertom sa počet fanúšikov zvyšoval. Keď na ich vystúpenia začali chodiť ľudia, ktorí s punkovou scénou nemali nič spoločné, cítili, že niečo nie je v poriadku. Cobain si úspech spočiatku užíval, telefonoval svojej mame, že nech si zapne MTV, aby videla klip k Smells Like Teen Spirit, že je konečne v TV, ale všetko sa začalo obracať. Kurt, ktorý sa ešte v polovici roku 1991 bezstarostne pohyboval ulicami rodného Aberdeenu a Seattlu, nebol na úspech vôbec pripravený. Samozrejme, veľmi ho chcel, veď podpísal zmluvu s veľkou firmou, veril, že s Nirvanou to môže dotiahnuť dosť vysoko, ale seba si predstavoval ako lídra punkrockovej komunity, nie ako globálnu rockovú hviezdu. Ocitol sa v pozícii, ktorú ako punker absolútne odmietal. Tento stav nedávno opísal vo svojej autobiografii Chronicles Dylan, ktorému sa v 60. rokoch stalo niečo podobné – už nebol tým, kto svet pozoroval zo šera kaviarne a písal o tom piesne. Stal sa tým, kto je pozorovaný. To nie je pozícia, v ktorej sa obaja mohli slobodne pohybovať a tvoriť. Okrem toho Cobaina sužovali aj psychické problémy, ktorými trpel už pred Nevermind, pravdepodobne v súvislosti s komplikovanými vzťahmi v jeho rodine. Trpel aj ťažko liečiteľnou žalúdočnou chorobou, ktorú začal tlmiť aj tým, že objavil heroín. Keď sa neskôr do jeho života vmiesila problematická Courtney Love, speváčka Hole, ktorá tiež bojovala so závislosťou od heroínu, nemôžeme sa čudovať, že ďalší album chcel pomenovať Nenávidím sa a chcem zomrieť. Odtiaľ už bol len krôčik k osudovému kroku, keď si v garáži svojho domu priložil k ústam brokovnicu a odstrelil si hlavu. Mal iba 27 rokov, presne ako Hendrix, Joplin, Morrison, Brian Jones a bohužiaľ aj Amy Winehouse.
Od vydania Nevermind uplynulo už dvadsať rokov. Výročie nám pripomína, aký bol tento album pre rockovú hudbu dôležitý a vlastne aj stále je. Nevermind nebol len albumom, nabitým skvelými pesničkami, z ktorých každá sa mohla stať hitom. Bol to počin, vďaka ktorému sa hudba stala opäť vzrušujúcou. Bohužiaľ, Cobain na to neskôr doplatil životom, ale vďaka jeho skupine sa do popmusic vrátilo nadšenie, ktoré kedysi priniesol rokenrol a ktoré v osemdesiatych rokoch v alternatívnej a undergroundovej hudbe len prežívalo. Úspech Nevermind predstavil svetu Soundgarden, Pearl Jam, Mudhoney alebo Alice In Chains. Všetko, čo dovtedy platilo, prestalo fungovať. Z hair-metalových kapiel sa cez noc stali nepotrební dinosauri a z hudby na čas zmizla synťáková umelina. Všeobecne, rok 1991, ak by sa dal pomenovať podľa vinárskej hantírky, bol skutočne skvelým rokom. Kapela U2 vydala Achtung Baby, Red Hot Chili Peppers zas Black Sugar Sex Magic, Pearl Jam Ten, Metallica svoj „čierny“ album a R.E.M. Out Of Time. Čo album, to klasika v rockovej histórii. V Británii sa začiatkom 90. rokov prebudila gitarová scéna, ktorá neskôr viedla k nástupu populárneho britpopu a úspechu Oasis a Blur.
Za mnohé z týchto vecí vďačíme práve Cobainovi. Nikdy sa nepasoval do úlohy lídra, mnohé z tých skupín by sa neskôr presadili aj samy, ale bol to on, ktorý so Smells Like Teen Spirit spôsobil dieru v hudobnom šoubiznise, cez ktorú sa pretiahlo množstvo skvelých skupín, ktorým bolo pôvodne súdené zostať v undergrounde.
Odvtedy prešlo svetom popmusic viacero hudobných revolúcií. Zažili sme nástup elektronickej hudby v polovici 90. rokov a úspech The Prodigy. Návrat ku gitarám v podaní The Strokes alebo The White Stripes. No ani jedna sa nemôže rovnať k revolúcii, ktorú nenápadne a bez akéhokoľvek marketingu rozpútala práve Nirvana. Dvadsať rokov Nevermind sa dnes javí ako sladko-trpké spomínanie. Sladké v tom, že aj po dvadsiatich rokoch znie hudba Nirvany stále sviežo a originálne, trpké zas v tom, že po dvadsiatich rokoch sa nenašiel taký talent, ako bol Kurt Cobain, ktorý by zastal jeho miesto. Nikdy popmusic neznela tak zle ako práve dnes. Nech si náš kolega metalista Rudi Rus píše o „utrápených a v drogách utopených flanelkových intelektuáloch“, jeho super inštrumentalisti môžu onanovať na svoje nástroje dvadsať rokov v kuse, ale ich hudba nikdy nestrelí priamo do srdca, ako sa to začiatkom 90. rokov podarilo Cobainovi a jeho kamarátom. Album Nevermind vychádza v reedícii v týchto dňoch v štyroch rôznych verziách vrátane 4 CD/DVD boxetu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.