Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nový York

.štefan Hríb .časopis .týždeň vo svete

Keď som pred desiatimi rokmi stál pri Ground Zero, videl som železné, dymiace peklo. Dnes je takmer všetko inak. Len jedno sa nezmenilo.

Úvodnú správu o stave Ameriky dostávam 10. septembra na letisku JFK. Rad cudzincov, čakajúci pred imigračnými úradníkmi, je obrovský, najdlhší, aký som za 20 rokov zažil. A to úrady vydali varovanie zvýšeného rizika pred 11. septembrom. Magnetizmus USA teda stále funguje.
Hodinu čakania a pomalého posúvania sa trávim sledovaním televízií na stenách. Vidím záber na krásne žlté kvety, ktoré posiali pole pri Shankshville. Pred poľnými kvetmi sa striedajú rečníci, v improvizovanom hľadisku sedia neúplné rodiny. Je to spomienka na pasažierov letu číslo 93, ktorí premohli teroristov a pádom lietadla zachránili budovu Kongresu. Hovorí Clinton, snaží sa, pomáha si históriou, ale pôsobí trochu komicky. Hovoria aj ďalší, rad príde aj na viceprezidenta Bidena a exprezidenta Busha. Zaujme ma postrehom, že pasažieri letu 93 boli vôbec prví Američania, ktorí terorizmu rázne odpovedali. Skôr než on, vláda a mariňáci. Počúvam ho, a nemôžem sa zbaviť pocitu, že tento v Európe vysmievaný muž je zaujímavý a pokorný človek. Mimochodom, aj Demokrati v tento deň verejne uznávajú, že pri ochrane Ameriky odviedol heroický výkon. 9/11
Výročie pripadlo na nedeľu. Ranné mesto pôsobí príjemne ospalo. Registrujem veľkú zmenu: Broadway, jediná veľká ulica, ktorá nejde zvislo, ale šikmo cez Manhattan, je posiata kvetmi, cesta je na mnohých miestach zúžená, v jej strede sú ostrovčeky so stoličkami, kde sa pije káva, konverzuje a číta. Zúžiť a na viacerých miestach prakticky zneprejazdniť najfrekventovanejšiu tepnu mesta je neuveriteľný nápad, ale funguje. Bloomberg sa nezdá.
Dolný Manhattan je uzatvorený, pri novootvorenom pamätníku sú len rodiny obetí a pozvaní hostia. Dianie sa však nedá nesledovať, kdekoľvek sa obzriem. Otcovia, deti, manželia, sestry a bratia čítajú na mieste bývalých Dvojičiek postupne takmer 3 000 mien obetí. Je to mrazivo silné. Šesťkrát zaznie požiarnický zvon - v čase dvoch nárazov, potom v minútach pádu dvoch veží, v čase pádu letu 93 a v momente nárazu do Pentagónu. Politici sú sympaticky striedmi. Obama iba číta z Biblie, Bush iba cituje Lincolna, Giuliani má strhujúci prednes známej pasáže z Kazateľa o tom, že všetko, láska aj nenávisť, liečenie aj zabíjanie, rodenie aj umieranie má svoj čas. Ako jediný dodáva, že po 11. septembri sme tu na to, aby sme sa o seba navzájom starali. Znie Amazing Grace, zahraná originálne na flaute. Vrcholom je však Paul Simon, ktorý civilne odspieva svoju Sounds of Silence. Ako novinár sa bránim dojatiu, dosť neúspešne.
Do noci potom pozerám všetky možné televízne kanály. Toľko skvelých dokumentov nevidím doma za rok. Jeden je o požiarnikoch, ktorých 11. september poznačil až tak, že dodnes nedokážu normálne žiť. Pijú, rozvádzajú sa, pozerajú doblba. Druhý opisuje myslenie a zápas niekoľkých Newyorčanov rôznych náboženstiev, ktorí hľadajú duchovné vysvetlenie toho, čo zažili. Občas bezvýsledne. Tretí dokument je úplne na hrane - vznikal bezprostredne po 11. septembri a zachytáva muža, ktorému v Dvojičkách práve zmizla mladá manželka. Má pri sebe asi 4-ročného syna, a okrem svojho smútku rieši pár dní otázku, ako to má povedať dieťaťu. Nakoniec sa odhodlá, pričom celý dialóg s reakciami chlapca zachytáva blízky mikrofón a vzdialená kamera. Dlho bojujem s otázkou, či je to geniálny, alebo uletený dokument. Neviem. A neviem zaspať.
V pondelok ráno je už mesto v pôvodnom rytme. Typický hukot, strapce ľudí, zvuk vŕtačiek a stavebných strojov, sirény požiarnikov a sanitiek, more žltých taxíkov. Prechádzam sa okolo Ground Zero. Vlastne to už nie je Zero. Väčšina jamy zmizla, hotový je pamätník s dvoma čiernymi bazénmi na miestach oboch veží, o slovo sa hlási pár nových mrakodrapov. Sila konštrukcie tu premohla silu deštrukcie. Ale niečo z tej temnoty v obrovskom priestore stále cítim.
Podvečer je vo Flushing Meadow finále US Open. Marián Vajda mi ochotne zohnal lístok, takže na vlastné oči vidím triumf jeho zverenca. Je to krásny, miestami neskutočný tenis.
Na štadióne zažívam všetky tváre Ameriky. Úvod patrí vlajke a hymne, všetci stoja, ale akosi inak, priamejšie, než som zvyknutý. Na mužskej toalete usporiadateľ opakovane upozorňuje ľudí nad pisoármi: „Nehrať sa, čakajú ďalší!" V hľadisku sedí Beyonce. Divák podo mnou, ohromne rozložitý z hamburgerov, dlhú chvíľu len tak stojí, takže všetkým zacláňa vo výhľade na kurt. Keď ho na to jeden mladý muž pokojne upozorní, tučko sa otočí a hrubo zakričí: „Vráť sa do svojej zasranej krajiny. Tu som doma ja!" Uf.
Na kurte je decentný nápis 9/11/2001. Po zápase porazený Nadal vyjadruje Newyorčanom sústrasť. Víťazný Nole si dáva čiapku požiarnikov a hovorí: My robíme len šport, zábavu, ale toto je život. Pokloní sa.
Prepchatým metrom opúšťam Queens. Černošský chlapec z nižších vrstiev celou cestou hlučne a otravne telefonuje, džentlmen v obleku vedľa neho nerušene čosi číta na iPade. Veľa svetov v jednom.
Na druhý deň skúsim, čo je to holič v Amerike. Voľba padne na maličké holičstvo hneď pri Ground Zero. Nič netušiac sa dám do reči s nízkym Sicílčanom jemných spôsobov. Usádza ma, konverzujeme. Pracuje v tomto holičstve už 30 rokov. Ráno pri útokoch bol ešte doma, po 11. septembri mali tri roky zavreté, ale vrátili sa. Nesťažuje sa, berie to ako samozrejmosť. Pýta sa ma, aké máme na Slovensku more, hovorí mi, že začínal v Paríži, kde sa staral o účesy celebrít. Spomína slávnu Mary Schneiderovú z Bertolucciho Posledného tanga v Paríži, ktorá ho za to voviedla do elitných salónov. Postupne strieda asi šesť druhov nožníc, rôzne šampóny a mne úplne neznáme želatíny. Nič z toho som si nepýtal, ale protirečte barbierskemu kráľovi Paríža. Holič v Amerike je asi rituál. Odchádzam s predsavzatím, že si čo najskôr dám hlavu do pôvodného stavu.
V priľahlom írsko-americkom pube si objednávam kávu. Pre zaujímavosť sa pýtam, či by sa nenašlo presso. „Presso som v živote nerobil. V živote. Presso v puboch tohto mesta nenájdete," milo ma odbíja barman, ale potom dodá, že vlastne na jednom mieste hej. Hneď mi dáva adresu. Je to akoby mi niekto v Bratislave víťazoslávne povedal, že presso majú v Trnave. Prichádza k nám stavebný robotník z Ground Zero. Na káve sa smeje, a potom už len nadáva. Na nič konkrétne, len tak. Každé druhé slovo. Ale neostáva dlho. „Ráno staviame, musím sa vyspať. Good luck."
Večer mi Peter Breiner hovorí, že New York je svet sám osebe. Že tu ani kríza až tak nedolieha. Že tu nič až tak nedolieha. Sedíme v japonskej reštaurácii, vlastne v jej tajnej časti, kam sa dostanú len informovaní hostia, a popíjame miešané nápoje. Je plno, ako všade v okolí. Dozvedám sa, že New York si práve v tento deň volil kongresmana po odstúpenom demokratovi. Vyhral republikán, čo sa tu, v liberálnej bašte, stáva málokedy. Je to signál, pretože už o rok sú voľby prezidenta. Obama navyše mnohých stredových voličov sklamal, akosi im nenaplnil sľubované ilúzie. Lenže zatiaľ nemá jasného protivníka. Perry, Romney, Bachmann? Palin? Wall Street Journal sa venuje najmä Perrymu. A Murdoch zvykne triafať presne.
Ráno naposledy obchádzam Ground Zero. Čo tam vlastne vidím? Čo to cítim? Už tam predsa nie je železné peklo ani smrteľný dym, už je tam živo, a predsa. Toto je to jediné, čo ani 10 rokov nezmenilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite