Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Národ, ktorému chýba otec

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Je to malá irónia našich dejín. Sme národom, ktorému chýba otec. Česi majú svojho tatíčka, my sme ho neprijali. Maďari majú svojho kráľa -svätca, my sme na neho zabudli.

Ľudovítovi Štúrovi sa tak nehovorí, aj keď by si to azda zaslúžil. Andrej Hlinka mal smolu. Jeho meno bolo zneužité a hoci sa v našich dejinách neodohral väčší verejný pohreb ako ten jeho (podľa dobového vydania Lidových novín sa ho zúčastnilo bezprecedentných stotisíc Slovákov, poctu mu zložil hlavný ideový oponent),  Hlinka už otcom národa nikdy nebude. Aspoň to tak vyzerá.
Politickým dedičstvom Povstania navyše bolo, že vymazalo ľudácku tradíciu zo slovenskej politiky. A s ňou padol aj kult Andreja Hlinku. Samozrejme, vôbec to neznamená, že by sme boli nejakými „sirotami“. Skôr nevďačníkmi, ktorí sa raz o stratu otca pričinili sami (1939 až 1945), inokedy sa zas otec sám namiesto pokojného dôchodku vydal čudnými chodníčkami (Štúrove Slovanstvo a svet v budúcnosti). Obete sú jasné. Tak ako by Američanom chýbal Washington a Jefferson, Poliakom Pilsudski a Nemcom Adenauer, tak chýba pozitívne mytologizovaný štátnik aj nám. .otcom na sedem dní
Tragédia je však v niečom inom. Bez otca vlasti sa ako tak prežiť dá, sú však otcovia, bez ktorých to nepôjde. Práve teraz prežívame inú, celkom bytostnú stratu otcovstva. A hoci sa to na pohľad nezdá, ide o tragickejší príbeh, než je nedobudovaná národná mytológia. A aj jej následky budú horšie. To, že sa nezhodneme na tom, kto je otcom národa, či vám prekáža viac lex Dubček, alebo lex Hlinka nie je nič oproti tomu, ak prídete o vlastného otca. A práve to sa deje.
Ján a Peter majú sedemnásť, žijú v malej kysuckej dedine a žijú bez otca. Obidvaja síce poznajú jeho meno a nosia jeho priezvisko, vidia ho však iba sedem dní do mesiaca. Otec totiž cestuje za prácou a mimo domova trávi tri zo štyroch týždňov. Má to svoje príčiny, na Kysuciach je menej dobre platenej práce, otcovia, navyše, zvykli cestovať  za prácou aj v minulosti. Niečo sa však zmenilo. Už nežijeme vo svete z románov Mila Urbana, neexistuje tlak na zachovanie manželstva, aj keď dôjde k manželskej nevere, a aj s tou je to násobne horšie, ako v minulosti. Výsledkom je nekonečná a nevyhnutná frustrácia. Jánov aj Petrov otec musí všetky povinnosti aj slasti rodinného života stihnúť za sedem dní, keď je doma. Ženu, deti, kamarátov, všetko. Dom je síce opravený, trávnik pokosený, ale inak toho veľa nefunguje. Matky sa sťažujú, že chlapci sú tri týždne neposlušní, a otcovia nemajú žiadnu dobrú možnosť, ako reagovať. Ak ich prísnejšie potrestajú, vzďalujú sa im. Ak prehrešky ignorujú, strácajú prirodzenú autoritu. Jeden týždeň mesiac nenahradí.
Deti sa tešia, keď „foter“ konečne odíde. Disciplína, povinnosti, pravidlá a príklad – to všetko chýba. Majú otca, ale žijú akoby ho nemali. Peniaze to nemôžu nahradiť. Nevera je v takomto prostredí ako iskra v muničnom sklade. .ako to riešiť?
Keď som sa pred pár rokmi rozprával s konzervatívnymi politikmi o tomto probléme, počúval som, že to nemá politické riešenie. Spoločenský problém sa odvtedy zhoršil a rozvodov je viac. A najmä, problém chýbajúcich otcov je najvypuklejší v najtradičnejších a demograficky najsilnejších regiónoch Slovenska. Inými slovami, pred očami sa nám práve rúcajú konzervatívne bašty na východe a severe krajiny, regióny s vyššou pôrodnosťou a religiozitou - a konzervatívne elity zaryto mlčia. Od ľudí, pre ktorých je rozvod civilizačným výdobytkom (a nie utrpením, po ktorom zostávajú obete) a flexibilita pracovnej sily ideálom moderného štátu, riešenie čakať nemožno. Liberáli ani feministky nad rozpadom rodiny plakať nebudú. Téma ich totiž nezaujíma. Alebo ste videli nejaký seriál, film, čítali súčasnú knihu, kde by sa tento problém čo i len objavil?
Neprítomní otcovia však problémom sú. Rodinným, spoločenským a svojimi dôsledkami aj politickým. Kysuce, Zemplín či Šariš totiž práve zažívajú transformáciu, ktorá znesie porovnanie s komunistickou industrializáciou. A možno ju v niečom aj prekoná. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite