Režisérka do školy zavítala spolu s novým riaditeľom, ktorý sa rozhodol presťahovať do tohto odľahlého kúta a realizovať v škole všetky svoje ideály, ktoré ako mladý pedagóg mal a stále ich nestratil.
Vladimír Foist, ešte pomerne mladý muž, otec piatich detí, vstúpil do klasickej školy s ambíciou zmeniť takmer všetko, bol to priam frontálny útok. Za rok a pol, počas ktorého vznikal dokument, aj naozaj veľa vecí dosiahol – ale narazil aj na limity, cez ktoré sa nevie dostať.
Poběžovická škola funguje na maximum, každé dieťa tu má poobede niekoľko krúžkov, veľa detí prichádza do školy už ráno o pol siedmej a mnohé z nich tu trávia aj celé poobedie. Škola zďaleka nerieši len vzdelávanie, je evidentné, že v tomto regióne má oveľa viac funkcií – snaží sa oživiť obec, vrátiť jej miestne tradície, budovať komunitu, vychovávať niektorých rodičov, pomáhať deťom zo sociálne slabých rodín, riešiť problémy s drogami, šikanáciou... Škola je tu také dievča pre všetko. Spustnutý kraj, rozpadnuté usadlosti, getá, rozpadnuté rodiny – v často bezútešnej realite je škola jediným svetlým bodom, z ktorého prúdi energia, ale aj nádej. Mladý riaditeľ putuje s deťmi za bobrami v Českom lese, splavuje rieku, vedie spevokol, florbalovú ligu, buduje náučný chodník do spustnutej bane, zháňa europeniaze na obnovu školskej záhrady – až sa človek pýta, koľko rokov treba, aby pri takomto tempe úplne vyhorel. Na konci dokumentu už vidno prvé stopy dezilúzie: škola, ktorá ide na maximálny výkon a robí pre miestnych ľudí neoceniteľné služby, totiž nedostala od obce peniaze, ktoré jej patria, a ocitla sa v platobnej neschopnosti. Riaditeľ ešte nie je zlomený, ale štipku dezilúzie už cítiť. Keď divák vidí, čo s týmito deťmi – a to teda nie sú žiadne rozmaznané deti z intelektuálskych rodín – v poběžovickej škole dokážu, tak cíti úctu k totálnemu nasadeniu viacerých miestnych pedagógov. No ešte niečo divákovi možno chodí hlavou: nechceme dnes od škôl priveľa? Neočakávame, že prirodzene nahradia to, čo už deťom nedokážu dať rodiny? Poběžovická škola sa k tomu, že často nahrádza zlyhávajúce rodiny, aj priznáva. A zaznie aj zaujímavá veta: kolegovia z nemeckej školy, ktorá je kúsok za hranicou, vraj takémuto nastaveniu školy vôbec nerozumejú. U nich deti netrávia v škole takmer celý deň a do školy chodia len za vzdelaním. V českej škole zďaleka nejde len o vzdelanie. Je to tak správne? Jak měníme školu, ČT 2, 1. septembra
Vladimír Foist, ešte pomerne mladý muž, otec piatich detí, vstúpil do klasickej školy s ambíciou zmeniť takmer všetko, bol to priam frontálny útok. Za rok a pol, počas ktorého vznikal dokument, aj naozaj veľa vecí dosiahol – ale narazil aj na limity, cez ktoré sa nevie dostať.
Poběžovická škola funguje na maximum, každé dieťa tu má poobede niekoľko krúžkov, veľa detí prichádza do školy už ráno o pol siedmej a mnohé z nich tu trávia aj celé poobedie. Škola zďaleka nerieši len vzdelávanie, je evidentné, že v tomto regióne má oveľa viac funkcií – snaží sa oživiť obec, vrátiť jej miestne tradície, budovať komunitu, vychovávať niektorých rodičov, pomáhať deťom zo sociálne slabých rodín, riešiť problémy s drogami, šikanáciou... Škola je tu také dievča pre všetko. Spustnutý kraj, rozpadnuté usadlosti, getá, rozpadnuté rodiny – v často bezútešnej realite je škola jediným svetlým bodom, z ktorého prúdi energia, ale aj nádej. Mladý riaditeľ putuje s deťmi za bobrami v Českom lese, splavuje rieku, vedie spevokol, florbalovú ligu, buduje náučný chodník do spustnutej bane, zháňa europeniaze na obnovu školskej záhrady – až sa človek pýta, koľko rokov treba, aby pri takomto tempe úplne vyhorel. Na konci dokumentu už vidno prvé stopy dezilúzie: škola, ktorá ide na maximálny výkon a robí pre miestnych ľudí neoceniteľné služby, totiž nedostala od obce peniaze, ktoré jej patria, a ocitla sa v platobnej neschopnosti. Riaditeľ ešte nie je zlomený, ale štipku dezilúzie už cítiť. Keď divák vidí, čo s týmito deťmi – a to teda nie sú žiadne rozmaznané deti z intelektuálskych rodín – v poběžovickej škole dokážu, tak cíti úctu k totálnemu nasadeniu viacerých miestnych pedagógov. No ešte niečo divákovi možno chodí hlavou: nechceme dnes od škôl priveľa? Neočakávame, že prirodzene nahradia to, čo už deťom nedokážu dať rodiny? Poběžovická škola sa k tomu, že často nahrádza zlyhávajúce rodiny, aj priznáva. A zaznie aj zaujímavá veta: kolegovia z nemeckej školy, ktorá je kúsok za hranicou, vraj takémuto nastaveniu školy vôbec nerozumejú. U nich deti netrávia v škole takmer celý deň a do školy chodia len za vzdelaním. V českej škole zďaleka nejde len o vzdelanie. Je to tak správne? Jak měníme školu, ČT 2, 1. septembra
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.