Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Všetko je otvorené

.štefan Hríb .časopis .šport

Kvalifikačný zápas Írsko – Slovensko sa, prirodzene, nehral na najväčšom dublinskom štadióne Croke park s kapacitou 80 000 divákov. Tam sa totiž hrajú len tradičné írske športy ako galský futbal a hurling. Anglické športy – futbal a rugby – sa hrajú na skromnejšom Aviva štadióne pre 50 000 ľudí.

Hoci, nazvať štadión za štyristo miliónov eur (dvanásť miliárd korún) skromným, to asi nie je celkom výstižné. Priamo v šatni majú hráči malé ihrisko s umelým trávnikom – zrejme na rozcvičku. Lekári zas majú k dispozícii čosi ako malú nemocnicu, kde sa dajú vykonávať stredne komplikované operácie – asi najmä v súvislosti s tým rugby. A priamo v stavbe štadióna premáva čosi ako metro. Perlička – mohutný štadión má za jednou bránou veľmi nízku tribúnu, pretože majitelia domčekov, susediacich s ňou, neustúpili. Navyše, tribúny sú presklené, pretože majitelia iných domčekov nesúhlasili s prílišným tieňom. Spominame si pritom letmo na naše diaľnice a prístup štátu k jednotlivcovi.
Prvý raz sme na štadióne deň pred zápasom a namiesto obligátnych prvých pätnástich minút vidíme tentoraz celý tréning našich, a to vrátane nácviku štandardných situácií. Zaujímavá skúsenosť. Z hľadiska odchádzame úplne poslední, diskutujúc s veľmi milým personálom. Vysvetľujú nám detaily štadióna, a napokon sa priznajú, že sú z Walesu, takže nám vlastne držia palce.
Večer po tréningu nám Vlado Weiss už v hoteli vysvetľuje, z čoho má najväčšiu obavu. Ukazuje nám na malej magnetickej tabuľke, čo sa stane, ak írske pravé krídlo obíde nášho krajného obrancu a stopér vyrazí proti nemu. Postupne popresúva magnetky predstavujúce Keana, Doylea aj Duffa a na tabuľke odrazu vidíme situáciu, ktorá je pre jedného stopéra, čo zostal v šestnástke, takmer neriešiteľná. Potom dlho preberáme slovenský futbal, jednotlivých hráčov, a s postupujúcim časom aj celkom osobné veci. Veľmi zaujímavá diskusia.
Na druhý deň vidíme futbal trochu inými očami než obyčajne. Pri rohoch si všímame, či hráči vťahujú súperových k bráne a vytvárajú priestor pre strelu Miňa Stocha z hranice šesnástky tak, ako to nacvičovali deň predtým. Pri útokoch Írov po pravej strane sledujeme Jana Ďuricu, ktorý však absolútne zodpovedne plní taktické pokyny.
Naši hrajú dobrý a sebavedomý futbal, zo slovenského sektora v hľadisku sa ozýva mohutné „my sme tu doma" a občas naozaj nie je jasné, ktoré mužstvo má výhodu domáceho prostredia. Íri výrazne hrozia až pred koncom prvého polčasu, a potom niekoľkokrát v polčase druhom (najmä dve hlavičky nepríjemne smrdia gólom), ale my im nezostávame veľa dlžní. Najmä Hamšíkova strela po Hološkovom úniku a Weissov individuálny prienik do šestnástky vyložene zaváňajú gólom.
Na posledných desať minút strieda Vlado Weiss dvoch útočníkov, očividne nehrá na remízu, vždy chce vyhrať. Nakoniec sme však aj s remízou v podstate spokojní. A spokojní sme najmä s nasadením a hrou. Nula : nula je naoko nudný výsledok, ale nuda to vôbec nebola.
Tréner Írska Giovanni Trappattoni v pozápasovej tlačovej konferencii priznáva, že v prvom polčase sme mali fyzickú prevahu. A hoci v druhom polčase sme mali podľa neho o dve-tri šance menej ako jeho mužstvo, určite nie je s remízou úplne nespokojný. Vlado Weiss je unavený, ale rád. Kvituje, čo jeho hráči na ihrisku predviedli. Okrem toho zdôrazňuje vynikajúcu a kultivovanú atmosféru, za ktorú írskym divákom opakovane ďakuje. Po tlačovke si ťapneme. „Veľmi dobrý zápas. Všetci makali, výborný duch tímu, super," hovori nám, zjavne spokojný.
Tabuľkovo je teraz všetko úplne zamotané. Vyzerá to tak, že budeme musieť vyhrať všetky tri zostávajúce zápasy, aby sme priamo postúpili. A ani to nemusí stačiť, ak Íri vyhrajú v Rusku. Ale to teraz nie je najdôležitejšie. Aj po ťažkom zápase v Írsku sme úplne reálne v hre o postup, navyše futbal reprezentácie začína byť sebavedomý a v niektorých pasážach aj kreatívny a pekný. Tím je pritom mladý a perspektívny, takže sa zdá, že reprezentácia bude, napriek pomerom doma, ešte dlho baviť státisíce fanúšikov. Vyzera to ako zázrak, ale je to niečo celkom iné.
Ked píšeme tieto riadky, v press centre, a vlastne aj na štadióne, sme znovu takmer sami. Je noc, výprava už  je na ceste na letisko, Dublin sa zabáva. A bude sa zabávať ďalej.  V nedeľu sa hrá v Croke Park finále pohára v hurlingu, určite bude vypredané. Dnes Aviva štadión vypredaný nebol, takže v Írsku sú zjavne aj populárnejšie športy ako futbal.
O Slovensku sa to celkom povedať nedá – futbal a hokej sú pre nás naozaj vážne a dôležité veci.
Hovoríme si, že nič také strašné sa nestane, ak sa nám na majstrovstvá Európy postúpiť nepodarí, ale bola by to škoda. Toto mužstvo sa ešte pobije o to, aby nám mohlo robiť radosť aj na záverečnom turnaji. A spoločná radosť je to, čo hľadá Vlado Weiss najviac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite