Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pakistan po jedenástom septembri

.shahid Javed Burki .časopis .téma

Teroristické útoky, ktoré sa 11. septembra 2001 odohrali v USA, šokovali celý svet. Z toho šoku sa Pakistan ešte stále nespamätal. Účasť Pakistanu na tom, čo bývalý prezident George W. Bush označil za globálnu vojnu proti teroru, vyvolala veľmi negatívne dopady. Pakistan si touto účasťou vyslúžil pozornosť medzinárodného spoločenstva práve vo chvíli, keď bol sám absolútne nepripravený upokojiť obavy sveta.

Zapojenie Pakistanu do vojny proti teroru bolo napokon ekonomicky omnoho náročnejšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Okrem toho tento krok vyhrotil napätie v pakistanskej spoločnosti, destabilizoval obchodnú metropolu krajiny Karáčí, kam doputoval veľký počet paštúnskych utečencov. Títo ľudia sa usadili v meste a narušili jeho krehkú etnickú rovnováhu. .do Pakistanu prišli teroristi
Ako sa vyjadril vtedajší prezident Parvíz Mušarráf vo svojich pamätiach vydaných v roku 2006 a tiež v mnohých prejavoch, čo predniesol po svojom odchode z úradu, po jedenástom septembri nemohol odmietnuť žiadosť z Washingtonu, aby sa Pakistan spojil s USA v boji proti teroristickej hrozbe vyžarujúcej z Afganistanu. Mušarráf dovolil, aby sa vzdušný priestor Pakistanu využil pri útokoch na Afganistan. Poskytol pakistanskú cestnú sieť silám USA a NATO. Tie ich využili na prevoz zásob do susedného Afganistanu, obklopeného súšou.
Mušarráf a jeho spolupracovníci však rozhodne nepredpokladali, že veľký počet porazených bojovníkov Talibanu a ich prívržencov z al-Káidy sa dostane cez hranice do Pakistanu. Medzi nimi bol aj Usáma bin Ládin.
Títo utečenci si vybudovali azyl v kmeňovom páse Pakistanu, odkiaľ už onedlho podnikali útoky na americké sily a sily NATO v Afganistane. Tlak na Pakistan, aby sa s nimi vyrovnal silou, rástol. Pakistan odpovedal, že na to nemá kapacity, a okrem toho naznačoval, že nie je v jeho strategickom záujme vyrobiť si zo všetkých takýchto skupín nepriateľov – niektoré z nich môže totiž potrebovať na ochranu a zastupovanie svojich záujmov v Afganistane, až raz z neho odídu zahraničné sily.
Pochopiteľne, že tieto rozporuplné požiadavky a postoje mali za následok spory medzi Pakistanom a Západom. Najmä Američania žiadali Pakistan o energickejšiu reakciu. Americko-pakistanské vzťahy sa pokazili, keď americkí vojaci prenikli hlboko na pakistanské územie a zabili tam Bin Ládina. Tento moment bol však len vyvrcholením dlhodobého vzájomného sklamania, ktoré v spolupráci týchto dvoch krajín prevládlo.
Samozrejme, že Američania Pakistanu finančne pomáhali – za posledné desaťročie predstavovala pomoc, ktorú tam poslali, zhruba 15 miliárd dolárov. A hoci Washington pokladá takúto pomoc za štedrú odmenu za spojenectvo Pakistanu, pakistanskí predstavitelia trvajú na tom, že ekonomické straty, ktoré spôsobil krajine šíriaci sa terorizmus, sú omnoho vyššie. Vláda odhadla tieto straty až na 5 percent HDP, alebo 9 miliárd dolárov ročne. A to šesťnásobne presahuje ročný prílev financií z americkej pomoci. .etnické násilie
Ešte horší bol dopad na etnickú skladbu spoločnosti v Pakistane. Fragmenty tunajšej paštúnskej populácie sa zorganizovali a podnikajú operácie proti pakistanskej armáde a civilným cieľom. Jedna taká skupina, Tehrik-e-Talban Pakistan (TTP) zbombardovala niekoľko vojenských zariadení, ešte aj veliteľstvo v Rawalpindí. Tiež nakrátko okupovala oblasť Swatu, ktorá sa nachádza len 90 kilometrov od pakistanského hlavného mesta Islamabád.
TTP založila islamistickú vládu v Južnom Waziristane, jednu z viacerých kmeňových rád na hranici Pakistanu s Afganistanom. Pakistanská armáda z oboch oblastí TTP časom vyhnala, no neobišlo sa to bez mnohých obetí.
Taliban na tieto porážky reagoval teroristickými útokmi na mestské centrá, najmä v Pandžábe. Za posledných šesť rokov takto zabil vyše 15-tisíc ľudí. Obyvatelia Pandžábu, najväčšej pakistanskej provincie – ktorí tvoria 56 percent obyvateľstva Pakistanu a 60 percent jeho HDP – považujú útoky Paštúnov za medzietnické násilie.
Také násilie je viditeľné najmä v Karáčí, kam sa uchýlili desiatky tisícov ľudí, ktorých z pakistanských kmeňových oblastí vyhnali boje. Tohto leta bojovali po celom meste ozbrojené gangy, ktoré zastupujú komunitu muhadžírov (potomkov indických utečencov, čo sem prišli okolo roku 1947, keď vznikol Pakistan) a Paštúni. Boje mali za následok odhadom 400 obetí na životoch. .čo mal Pakistan robiť?
Mal teda Pakistan odmietnuť účasť na vojne proti teroru? Nech by bol na americkú požiadavku o pomoc pri eliminovaní hrozby zo strany al-Káidy a Talibanu reagoval akokoľvek, tento boj by bol dorazil aj na jeho územie.
Lenže vojna by sa v tom prípade dala viesť spôsobom, ktorý by pre Pakistan predstavoval menšiu záťaž. Pakistan by mohol klásť väčší dôraz na dohodu s tými frakciami Talibanu, ktoré sú ochotné spolupracovať s afganskou a pakistanskou vládou. Dôkazom toho, že súčasná stratégia zlyhala, je fakt, že do dnešného dňa zostáva cesta k takejto dohode aktuálnou a nedoriešenou otázkou. Autor je bývalý pakistanský minister financií a viceprezident Svetovej banky, v súčasnosti vedie Institute of Public Policy v Lahore.
Copyright: Project Syndicate, 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite