Ľubomír Galko si to nemôže pamätať, ale moja generácia si to pamätá. V auguste 1968 armády Varšavskej zmluvy obsadili Československo bez jediného výstrelu Československej armády. V prvých dňoch po okupácii bola naša armáda uzavretá v kasárňach a okupačné tanky stáli pri kľúčových križovatkách mesta. Mestá boli oblepené plagátmi proti okupantom, ale inak bol zdanlivo pokoj. Vtedy som to zažíval. Čas od času prešiel po uliciach gazík československej armády. Bolo ho poznať podľa štátneho znaku na bočných dvierkach. Keď ho ľudia zbadali, na chodníkoch sa spontánne ozval potlesk. Československá armáda bola vtedy naozaj nebojaschopná v porovnaní s polmiliónovou armádou štátov Varšavskej zmluvy. Ale aj tak v nej ľudia cítili poslednú ochranu. Aj inak sa vtedajšia situácia podobala dnešnej. Boli sme členom Varšavskej zmluvy, zdanlivo nám žiadny útok nehrozil. V priebehu polroka sa všetko zmenilo. Likvidácia armády v prospech udržania životnej úrovne je prejavom štátov, ktoré na svoju štátnosť nemajú. Generáli nemusia dostať peniaze na všetky zbraňové systémy, ktoré požadujú, ale štát musí udržiavať armádu aspoň na elementárnu potrebu obrany vlastného územia. Čím nižšie klesá armáda pod túto úroveň, tým vyššie stúpajú straty obyvateľstva v prípade ozbrojeného konfliktu. Alebo v našom prípade ochota vzdať sa bez boja.
Armáda je najlepší nástroj stabilizácie medzinárodných vzťahov. Keď sa v zahraničí ozvú radikálne hlasy síce skryto, ale v skutočnosti požadujúce zmenu existujúceho usporiadania, armáda ich dokáže najlepšie schladiť. Možno písať inteligentné články o nerozumnosti takej politiky, ale adresáti článkov sa budú len usmievať, ak za článkami nebude stáť sila. De Gaullov bonmot stále platí: meč je os, okolo ktorej sa točí Zem. V 90. rokoch som bol podpredsedom Parlamentného zhromaždenia OBSE. Nemecký kolega mi pri istej príležitosti povedal, aké by bolo nebezpečné, keby sa inej krajine v Strednej Európe podarilo čo len čiastočne zmeniť usporiadanie, dohodnuté po II. svetovej vojne. V Nemecku by sa okamžite našli kruhy a ľudia, ktorí by to použili ako precendens pre vlastné nároky. Európa by stála naspäť pred konfliktmi XX. storočia. Armáda je potrebná nie iba pre ozbrojený konflikt. Sledujeme v médiách, ako sa množia a zosilňujú živelné alebo technologické pohromy. Vtedy môže operatívne zasiahnuť predovšetkým armáda. Už dnes odmieta armáda poskytnúť vojakov pri takýchto pohromách, pretože jednoducho nemá vojakov na ochranu územia a obyvateľstva pred pohromami. Pri politike súčasného ministra sa tento stav bude iba zhoršovať. Je dobré byť členom spojeneckých obranných organizácií. Ale v konečnom dôsledku sa musíme spoliehať iba na seba. Nedávno sme boli svedkami, ako sa USA čiže NATO elegantne zriekli zmlúv s Poľskom a Českou republikou o vybudovaní radaru a raketovej základne. Jóbove zvesti o bojaschopnosti NATO sa môžeme dočítať pri správach z Afganistanu. Ešte o vážnejších pochybnostiach o budúcnosti Európskej únie sa môžeme dočítať v súvislosti s prebiehajúcom finančnou krízou. V takej situácii sa zriekať armády je naozaj nezodpovedné. Zodpovední ministri to robia inak. Keď nedostanú z rozpočtu dosť peňazí, aby mohli seriózne riadiť svoj rezort, podajú demisiu. Koľko porážok ešte musíme utrpieť, aby sme mali takých ministrov?
Armáda je najlepší nástroj stabilizácie medzinárodných vzťahov. Keď sa v zahraničí ozvú radikálne hlasy síce skryto, ale v skutočnosti požadujúce zmenu existujúceho usporiadania, armáda ich dokáže najlepšie schladiť. Možno písať inteligentné články o nerozumnosti takej politiky, ale adresáti článkov sa budú len usmievať, ak za článkami nebude stáť sila. De Gaullov bonmot stále platí: meč je os, okolo ktorej sa točí Zem. V 90. rokoch som bol podpredsedom Parlamentného zhromaždenia OBSE. Nemecký kolega mi pri istej príležitosti povedal, aké by bolo nebezpečné, keby sa inej krajine v Strednej Európe podarilo čo len čiastočne zmeniť usporiadanie, dohodnuté po II. svetovej vojne. V Nemecku by sa okamžite našli kruhy a ľudia, ktorí by to použili ako precendens pre vlastné nároky. Európa by stála naspäť pred konfliktmi XX. storočia. Armáda je potrebná nie iba pre ozbrojený konflikt. Sledujeme v médiách, ako sa množia a zosilňujú živelné alebo technologické pohromy. Vtedy môže operatívne zasiahnuť predovšetkým armáda. Už dnes odmieta armáda poskytnúť vojakov pri takýchto pohromách, pretože jednoducho nemá vojakov na ochranu územia a obyvateľstva pred pohromami. Pri politike súčasného ministra sa tento stav bude iba zhoršovať. Je dobré byť členom spojeneckých obranných organizácií. Ale v konečnom dôsledku sa musíme spoliehať iba na seba. Nedávno sme boli svedkami, ako sa USA čiže NATO elegantne zriekli zmlúv s Poľskom a Českou republikou o vybudovaní radaru a raketovej základne. Jóbove zvesti o bojaschopnosti NATO sa môžeme dočítať pri správach z Afganistanu. Ešte o vážnejších pochybnostiach o budúcnosti Európskej únie sa môžeme dočítať v súvislosti s prebiehajúcom finančnou krízou. V takej situácii sa zriekať armády je naozaj nezodpovedné. Zodpovední ministri to robia inak. Keď nedostanú z rozpočtu dosť peňazí, aby mohli seriózne riadiť svoj rezort, podajú demisiu. Koľko porážok ešte musíme utrpieť, aby sme mali takých ministrov?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.