Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pokrok ako slepá ulička

.lukáš Krivošík .časopis .klub

Veteráni hádok o pálčivých, kultúrno-etických otázkach dneška to dôverne poznajú. Ak sa taká debata rozhorí, je len otázka času, a niekto do nej vnesie argument o nevyhnutnej pokrokovosti jednej strany sporu a smetisku dejín, na ktorom nutne skončí druhá strana.

Slovník definuje „pokrok“ ako „zdokonaľovanie sa postupným rozvojom“ alebo „vyšší stupeň vývinu“. Je to teda istý druh zmeny, od ktorej očakávame pozitívne dôsledky. Argumentácia „pokrokom“ sa objavuje pri mnohých témach dneška.
V minulom desaťročí sme napríklad počúvali, že spoločná mena euro je úžasnou a konečnou stanicou dejín nášho kontinentu, pričom každý, kto nejaké aspekty európskej integrácie kritizoval, bol nielen „zlý Európan“, ale aj dinosaurus, odsúdený históriou na vyhynutie. Po pár rokoch je všetko inak. Ani rozpad eurozóny nie je vylúčený. Pravdu mali tí, ktorí radili pristupovať k spoločnej mene od začiatku s opatrnosťou. Iným príkladom môže byť ne-výchova detí v štýle „všetko máte dovolené“, ktorú tiež v istom čase na Západe prezentovali ako „pokrokovú“. Dnes sa ukazuje, že to bola možno významná príčina nedávnych anglických rabovačiek.
Z aktuálnych debát počúvame o pokroku napríklad v súvislosti s registrovanými partnerstvami. Vraj kritici tejto agendy „pokrok nezastavia“. Ľudí, ktorí sú za zachovanie súčasného stavu, prekoná vývoj a skôr či neskôr budeme mať registrované partnerstvá aj u nás a navždy. Lebo tomuto inštitútu má, akosi automaticky a z povahy veci, patriť budúcnosť. Kým jeho odporcovia skončia ako zatuchnutá obskúrna menšina exotov. Rozoberme túto argumentačnú schému podrobnejšie. .zovšeobecňovanie skúsenosti s pokrokom
To naivné „hurápokrokárstvo“ je zrejme chyba v úsudku. Je pravda, že v niektorých dobre viditeľných oblastiach ľudského života (najmä na pomedzí vedy, ekonomiky a technológie) zjavne k pokroku dochádza a tento pokrok je buď prospešný, alebo aspoň väčšinou prevažujú klady nad zápormi. – Škoda Fabia je zrejme pokročilejšie auto ako Škoda Favorit. Dnešné telefóny sú zrejme pokročilejšie než tie bakelitové, vyrobené v Stropkove pred päťdesiatimi rokmi. Takisto farebná televízia je celkom isto technicky pokročilejšia než čiernobiela, hoci s programom, vysielaným kedysi a dnes, je to už diskutabilné.
Podobne dochádza k pokroku v ekonomike (aj navzdory pravidelným krízam). Nové firmy nahrádzajú staré, v závislosti od schopnosti prispôsobiť sa dopytu a sústavne vznikajú aj nové odvetvia, služby či produkty. To všetko je fajn. Je radosť môcť písať na notebooku, a nie na písacom stroji. Problém je, že niektorí ľudia svoju skúsenosť s pokrokom v oblasti techniky a ekonomiky zovšeobecňujú a vedome alebo nevedome aplikujú aj na oblasti, ktoré sa modernizovať nemajú alebo nedajú.
Dejiny v skutočnosti nevykazujú nejaké zákonité lineárne stúpanie od temnej minulosti k akejsi osvietenej budúcnosti. Ale celkom zreteľne je tam viditeľný klam pokrokárstva. V určitých dobách niektoré módne myšlienkové prúdy vyhlásili samy seba za konečné zosobnenie budúcnosti. Často sa pritom zaštítili (pseudo)vedeckou legitimáciou a svojich kritikov zosmiešnili ako beznádejných reakcionárov. Spoločnosť, ktorá sa ideálmi takýchto pokrokárov nechala nadchnúť, nezriedka skončila v slepej uličke – a nie vo vysnívanej utópii.   .pokrokový imidž fašizmu
Je zaujímavé skúmať nielen to, ako sa dejiny odohrali, ale pozrieť sa aj na spôsob, akým ľudia v minulosti interpretovali svoju dobu a aké predstavy či očakávania si spájali s ich bezprostrednou budúcnosťou. Vezmime si 20. a 30. roky minulého storočia. Byť „človekom budúcnosti“ a „fandiť pokroku“ v tej dobe znamenalo byť fašistom. Medzi mnohými politikmi, intelektuálmi i radovými občanmi panovalo presvedčenie, že liberálna demokracia nestačí na dobové problémy (kríza, nezamestnanosť, inflácia, vzostup komunizmu...), je už prekonaná a práve fašizmus je kľúčom k šťastnej budúcnosti.
Ten dojem bol taký silný, že aj jasnozrivé a nadčasové osobnosti ako Winston Churchill priznávali v 20. rokoch isté zásluhy ľuďom ako Benito Mussolini. Samozrejme, oslava násilia bola vo fašistických myšlienkach od začiatku prítomná, no vtedajšia široká verejnosť neočakávala, že tento rozmer onej ideológie tak radikálne zatieni všetky jej pokrokárske prísľuby na prestavbu spoločnosti.
Zdanlivá pokrokovosť fašizmu sa však prejavovala aj v umení. Smer, známy ako futurizmus, oslavoval dobové predstavy o budúcnosti. Z jeho výtvarného umenia dýchala rýchlosť, hladké tvary, stroje, mladosť a vlastne všetko to, čo si intuitívne spájame s úsvitom zajtrajška. Samozrejme, Manifest futurizmu od talianskeho básnika Marinettiho, uverejnený v roku 1909, obsahoval aj výrečné odmietnutie minulosti: „Stojíme na poslednom výbežku storočí! Prečo by sme sa mali obzerať späť, keď to, čo chceme, je vylomiť tajomné dvere nemožného? Čas a priestor umreli včera. Už teraz žijeme v absolútne, pretože sme vytvorili večnú, všadeprítomnú rýchlosť.“ V ďalšom bode autor oslavuje vojnu pre jej očistné účinky a ešte nižšie vyčíta Taliansku, že žije z múzeí, knižníc a archeologických vykopávok. Futuristi patrili k skorým podporovateľom fašizmu, a to vrátane Marinettiho, ktorý otočil kabát, až keď Mussolini začal dávať prednosť „reakcionárskej“ rímskej imperiálnej estetike.
Čosi podobné sa odohrávalo aj v Nemecku, kde Hitler založil ríšu, ktorá mala pretrvať tisíc rokov. Pokrokový moment podporila zdanlivá vedeckosť národného socializmu. Spoločnosť mala byť prestavaná „k lepšiemu“ na základe najnovších „vedeckých“ poznatkov eugeniky. Cieľom bolo zlepšovanie dedičného základu nemeckého obyvateľstva. Tisícročná ríša napokon pretrvala len dvanásť rokov. .pokrokový imidž komunizmu
No asi žiadna ideológia nespájala samu seba tak úzko s budúcnosťou a myšlienkou pokroku ako komunizmus. Veď práve Marx a spol. hovorili o objektívnych zákonoch dejín, ktoré nevyhnutne povedú k revolúcií vykorisťovaných proti vykorisťovateľom a nastoleniu raja na zemi. Reakcionári, ktorí to videli inak, mali skončiť na smetisku dejín. My si dnes komunizmus spájame s plesnivými starými dedkami, ktorí ako zdiskreditované vedenie Strany skončili v roku 1989. Lenže pozor! Aj Gustáv Husák či Vasil Biľak raz boli mladí, idealistickí... takpovediac cool a sexy. Aspoň pre mnohých svojich rovesníkov z generácie po druhej svetovej vojne, ako v slovenských podmienkach dokladá napríklad kniha Vtedy v Bratislave od Žo Langerovej.  
V 50. a 60. rokoch aj väčšina intelektuálov na Západe uverila, že komunizmus drží víťazný kľúč k budúcnosti a čo je najhoršie, zastrašení dobovými náladami sa na nejaký rozhodnejší nesúhlas nezmohli ani konzervatívni politici. Často len brzdili vývoj, ktorého smer sa však zdal nevyhnutný. Ľuďom sa javilo, že racionálne centrálne plánovanie všetkých oblastí ľudského života dodá lepšie výsledky než spontaneita kapitalistického trhu a nevyspytateľnosť liberálnej demokracie. Socialistické myšlienky vo veľkom preberali aj rozvojové krajiny, ktoré práve získali nezávislosť od európskych koloniálnych mocností. Mysleli si, že centrálne plánovanie je skratkou k budúcnosti a prostriedkom dobehnutia Západu. Namiesto toho ich tento druh politík na desaťročia odsúdil k stagnácii.
Až v 70. rokoch začalo na Západe silnieť povedomie o nefunkčnosti socialistických myšlienok, čo neskôr vynieslo k moci konzervatívnych štátnikov ako Margaret Thatcherovú alebo Ronalda Reagana. V stredovýchodnej Európe i v rozvojových krajinách sa dostala k moci generácia reformných politikov, ktorých cieľom bolo prestať budovať stroskotané utópie a vrátiť sa k osvedčeným hospodársko-politickým modelom. V každom prípade, komunizmus bol asi najvýrečnejším príkladom „pokroku“, ktorý uviazol v slepej uličke. .dať prednosť nadčasovosti
Svet je plný nezamýšľaných dôsledkov, a preto nie každá zmena napokon vypáli úplne tak ako jej zástancovia dopredu zamýšľali. Vlastne máloktorá. Okrem toho to, čo sa javí ako krátkodobá zmena k lepšiemu, môže priniesť nepredvídané dlhodobé problémy. Ľudia, ktorí sa nechajú ľahko nadchnúť pre zdanlivo „pokrokovú“ spoločensko-politickú agendu sú často náchylní podliehať módnym vlnám a očakávaniam druhých. Pokrok je pre nich prosto to, čo je akurát módne. A čo je módou? To im naznačí ich okolie, médiá alebo doboví intelektuáli. Sú skrátka „frikulíni“ (od slov free, cool, in). Ďalší typ pokrokárov charakterizuje jednoducho len „volanie po zmene pre zmenu samotnú“. Zmena má byť dobrá akosi automaticky. S následkami si tento druh ľudí hlavu neláme. Iba im prekáža, ak sú veci stále rovnaké.
Opakom módnosti je nadčasovosť. Je o tom, čo je trvalé a nemenné (aj keď nie nutne populárne), a čo tu zostane, aj keď jednu módu odveje vietor a nahradí ju druhá. Ľudská prirodzenosť je dnes rovnako rozporuplná ako bola v stredoveku alebo v čase starého Ríma. Ak aj k nejakému relatívnemu spoločenskému a morálnemu pokroku dochádza, iba zriedka sú jeho pôvodcami profesionálni pokrokári a bojovníci za samoúčelné zmeny či svetlé zajtrajšky. Skutočný pokrok často produkovali ľudia, ktorých by sme, naopak, mohli označiť za „profesionálnych reakcionárov“. Ktorí chceli oživiť prvky minulosti novým spôsobom. Skutočný pokrok bol častejšie vecou nezamýšľaných následkov ako cieľom samým osebe.
Napríklad reformácia bola v mnohom o návrate k predrenesančnej, gotickej zbožnosti. Doktrína prirodzených ľudských práv sa zrodila u španielskych scholastikov v 16. storočí. Revolúcie v anglicky hovoriacich krajinách (vrátane Americkej vojny za nezávislosť) sa viedli za obnovu autority dávneho práva, ktoré vždy nejaký nový kráľ odmietol dodržiavať. Kampaň Williama Wilberforcea za zrušenie otroctva začiatkom 19. storočia sa niesla na vlne evanjelikálneho prebudenia a bola v jadre kresťanskou záležitosťou atď.
Je nejaká možnosť, ako navrhované zmeny testovať, aby už dopredu bolo jasné, či pôjde o skutočný pokrok, alebo slepú uličku? Hodnoty starozákonného desatora sú dobrým meradlom nadčasovosti. Civilizácia, ktorá spochybňuje posvätnosť ľudského života, rodiny, vlastníctva a zmluvných záväzkov – ktorá neukladá žiadne tabu na sexuálne vzťahy, neinvestuje do budúcnosti a chýba jej transcendentný presah – dlhodobo neprežije. Isté konania, ktoré sľubujú okamžité benefity, z dlhodobého hľadiska vytvárajú zničujúce psychologické a spoločenské náklady. Dnešní pokrokári, samozrejme, nechcú založiť spoločnosť na relativizovaní ľudského života (ako fašisti) alebo súkromného vlastníctva (ako komunisti). Ich tlak sa sústreďuje skôr na oblasť sexuálnej a rodinnej morálky. Človek má vraj dosiahnuť pokrok tým, že odhodí „prekonané“ konvencie, tradície, zábrany a rodové stereotypy, ponechajúc voľný priechod svojím pudom, náladám a neobmedzenému egu. Ale to nie je pokrok, ale návrat na stromy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite